Pred dreveným stolom, kde raňajkovali chlapci, zastal vychovávateľ a vražedne ich pozoroval. Páchol odpornou starobou a prepotenými spodkami. Mal úhľadne učesané riedke vlasy a umýval sa tak často, ako chodil cez sviatky do kostola. Ba dokonca niektorí zo starších pedagógov sa smiali z “dôstojného výzoru“ jeho starej školy. Nemal zďaleka žiadnu konkurenciu. Tri štvrťová žltkastá košeľa, ktorá objímala jeho prehnutý chrbát a čierna prúžkovaná vesta nedokázali zakryť čudácku senilnosť. Volal sa Jonathan Bembls. Vo svojej pozemskej ceste robil iba jediné zamestnanie –  železnou rukou vychovával roztržité chlapčiská, ktoré sa ocitli v nápravnom ústave. Veľakrát mu vraveli, aby odišiel do dôchodku, ale pán Bembls odmietal. Vravel: „Zostáva mi ešte desať rokov, aby som vychoval a naučil disciplíne stovky chlapcov! Vykrešem z nich nových ľudí a potom v pokoji dokonám na smrteľnej posteli... .“ To, že bol taký, aký bol, si nevedel nikto vysvetliť. Kolovala po ústave historka, že sám pobudol v podobnom zariadení niekoľko rokov a pod nátlakom tvrdej disciplíny a mravnej výchovy, aká sa viedla pred rokmi, otupel a stal sa z neho vychovávateľ, snažiaci sa presadiť svojské spôsoby prevýchovy.

„Ááá... naša známa štvorica!“ upozornil na svoj príchod pán Bembls, keď videl, že tichulinké plazenie bolo zbytočné. Kŕčovito zaškrípal zubami. „Zase chystáte čertovskú lotrovinu, čo!?“

Ticho prerušil iba hrmot kuchárky, ktorej kdesi vzadu popadali hrnce.

„Nie. Jasné, že nie, pán Bembls,“ odpovedal mu utrápený hlasom Jack. „Za to môže vzduch. Je ťažký a suší nám hrdlo.“ Chytil sa krku a silene zakašlal. Druhovia premáhali úsmev.

„Tak prečo ste sa krčili, ako sliepky na daždi? Myslíte si o mne, že som slepý?... Šepkali ste plány!! Áno, viem to, a nechceli ste, aby som vás počul, čo!?“

Nastala chvíľka premýšľania. Chlapci sa pozerali na seba a čakali, kto z nich prehovorí ako prvý.

„Viete, nóó... rozprávali sme sa o tom, že by z nás boli dobrí vychovávatelia. Samozrejme, až keď sa polepšíme a vyrastieme,“ pustil sa do prejavu Oliver a uškrnul sa na Jacka – tak aby pán Bembls nič nevidel.  

„Áno... a hľadali sme vzor, ktorý by nás zasvätil do tejto zodpovednej práce. Niekoho, kto má skúsenosti... a... vtedy ste prišli vy! Taký múdry a vetrom ošľahaný človek, že sa ani nespýtam, čo všetko ste museli podstúpiť, aby ste sa dostali až tak vysoko! Ach, viem si predstaviť, aké to pre vás bolo!“ s predstieranou skromnosťou vyslovoval Jack a sklopil hlboko oči. Rozpačito sa zahojdal, vystrúhajúc nevinnú grimasu a začal si hmkať. Mĺkvy pán Bembls bol citlivý na podobné odpovede a priatelia to o ňom vedeli. „Ste vy ale NEVYCHOVANÍ! VY NIČOMNÍCI! Ja vás naučím, ako sa predo mnou máte správať! Môžete sa hanbiť!“ Chlap vytiahol kožený obušok a celý očervenel.

V chlapcoch sa zvíjal kŕč nevypusteného výsmechu. Všetci zaťato zvierali pery a čoraz hlasnejšie vydávali zvuk podobný krochkaniu bravov. Pán Bembls sa rozkričal na celú jedáleň. Obuškom vysoko nad hlavo sa pustil do Jacka, ktorý mu bol hneď pod rukou, potom Olivera, Davida, Philipa... . Striedal ich v pravidelných intervaloch, akoby boli prázdne mechy. Stále dookola. Chlapci už nevydržali nahromadenú silu smiechu. Vybuchli búrlivým rehotom a vychovávateľovi sa vycierali priamo do tváre; tiekli im prúdom slzy. Nechali sa uniesť a vychutnávali slastný okamih malého víťazstva... Celé telo ich začínalo bolieť, no nedali najavo nijakú slabosť. Stále sa široko usmievali a situácia sa im zdala nekonečne zábavná. Nebránili sa pritom každému úderu Bemblsovho nástroja. Vedeli, že jedine ničnerobením ho doženú do šialenstva.

„Ignoruj tohto debila, je starý chrapúň, opakoval si Jack. Náhle si chytil tvár, z ktorej sa mu pustila krv. Prešla minúta... Viac. Pomaly sa ich smiech začal strácať z líc, vidiac, že Bembls nepovoľuje. Bol vo vytržení, lebo trafili na jeho najcitlivejšiu strunu. Mlátil ich hlava nehlava a sám si ubližoval. Nadával. Videl v ich výsmechu vlastný neúspech a to nemohol pripusti. Každý ho musel poslúchať! Každý do jedného!

Chlapci prestali so zábavou a miestnosť naplnil pomätený rev nepríčetného muža. Vrieskal piskľavým zvieracím hlasom a okolie úst mu zapĺňali návaly slín. Vzkypel nadľudským hnevom a horúčkovito udieral každého okolo seba. „Toto je vaša POSLEDNÁ HODINA!!!“ Sedeli bez pohnutia. Ustrnuli do zamrznutej jednotvárnej polohy. Pozerali jeden na druhého a zatínali päste. Už bolo dosť! Ten starec to prehnal. Príliš si do nich dovolil. Prekročil všetky hranice únosnosti!

Najskôr sa len uhýbali úderom, potom vstali zo stoličiek a ich vnútro vzblčalo rozžeraveným ohňom. Jack sa neuveriteľne premáhal, aby sa nepustil do neutíchajúceho Bemblsa. Nechcel sa dostať do väčších problémov... Už raz niečo podobné zažili a nezniesol by, aby dopadol podobne. Snažil sa udržať svoje nervy na hrubom povraze, ale každou prejdenou minútou sa vlákenká jeho trpezlivosti trhali. Všetci chlapci z ústavu prestali raňajkovať a sledovali svojich druhov. Niektorí sa rozplakali a museli odísť. Iní krútili hlavami, ako dokážu vydržať jeho mlátenie a vystrašene sledovali, čo sa udeje ďalej. Bol strašný pohľad vidieť náramne rozzúreného päťdesiatnika.

Chlapcom sa triasli pery. Mali škaredé škrabance a krv im v malých pramienkoch tiekla po šatách. Ako dlho už vydržal chlap, ktorý sa zmietal v pochabej mysli vlastnej minulosti!... Naraz sa všetko prelomilo. Do jedálne vbehli dvaja mladí vychovávatelia. Ich belasé oblečenie vpustilo dovnútra nevídané svetlo. Zbadali svojho kolegu a rútili sa s krikom za ním. „Prestaň, Jonathan!“ Odtrhli jeho neovládateľné telo chlapcom z dosahu. „Prestaň a upokoj sa!!“

„PUSTITE MA! NECHAJTE MA NECH ICH ZABIJEM!!!“ kričal Bembls a chcel sa vytrhnúť. Vzali mu obušok a z oboch strán ho zatlačili k zemi. Všetko sa preňho skončilo. Rýchlym funením sa v poslednom pokuse zaprel, no márne. Bol príliš unavený. Pristarý ne čin, ktorý sa dopustil. Ostal nehybne ležať a narazil čelom na dlážku.

„Za toto ti ručím, že už nikdy nebudeš pracovať v ústave!“ vyhŕkol naňho jeden z mužov a odvliekli starca von. Jedáleň prešla do šepotu hlasov.

Jack, Oliver, David a Philip ostali stáť. Podopreli stoličky a neprestali na seba od prekvapenia pozerať. Nečakali, že sa zvrtnú ich štipľavé poznámky. Nemysleli si, že ich Bembls bude mlátiť, ako pomätenec. Za zlé správanie môžu dostávať bitku, ale iba niekoľko úderov a pokarhanie. Ten chlap to nemal urobiť. Nik z publika sa neopovážil vstať a ísť za nimi, pretože nechceli ďalšie nepríjemnosti.

„Zvládli sme to. Starého sme riadne rozčertili... škoda len, že ho netrafil šľak!,“ prehovoril rozrušený David. Vstával, aby si umyl krvavé ruky a s ním aj ostatní. Ošetrovateľ k ním prišiel neobyčajne odmerane a odviedol ich preč. „Jedna hrianka tam ešte ostala,“ pomyslel si Jack, ale dojesť ju nestihol...

(pokračovanie)