Z oblohy neskorého poobedia sa vynárali kúdole bielych barančekov. Vedené povetrím, neustále do seba narážali a zväčšovali sa. Vytvárali akúsi neobyčajnú nebeskú krajinu, lemujúcu celú dolinu v okolí nápravného ústavu, až po širokánske Greenvillageské hory. Hrali sa okolo prenikavého slnka a zahaľovali jeho neodetú veľkosť. Pomedzi jeho trblietavý jas nechávali prechádzať iba drobunké pásiky lúčov. Neodolateľných, oslnivých pásikov, ktoré dopadali na zem v nadpozemskej kráse...

Bol podvečer a chlapci sa liečili zo zranení, ktoré im dnes ráno spôsobil vychovávateľ Bembls. Stáli na dlhej chodbe a čakali na tajné stretnutie, o ktorom sa bavili pri raňajkách... Odrazu sa k nim približovala postava. Bola vyššia, s hrubými črtami vysokého mladíka. Vo večernom šere a slabo osvetlenej chodbe sa zdala priam mohutná. Kráčala rovno k nim, a obozretne občas otáčala hlavu. Snažila sa kráčať prirodzene...   

„Nazdar,“ pozdravila zmieňovaná osoba chlapcov, ktorých tváre pred ňou v okamihu nadobudli obrysy. Chodba bola pomerne tmavá a šero pretínalo iba niekoľko svietiplynových lámp. Obličaj postavy mladíka sa dal predsa len rozpoznať hravo. Mal oválnu tvár s vysokým čelom a vysunutou hranatou bradou, ktorá mu dodávala vedomie vlastnej dôstojnosti. 

„Čau, Peter,“ odpovedal prvý Oliver a podal odhalenej postave ruku. „Tak?... Máš to?“

„Áno, žiadne obavy,“ povedal Peter Flitt a strčil ruky pod pulóver. Nepokojne sa obzrel a vytiahol dve fľaše naplnené neznámou tekutinou. Obe podal chlapcovi.

„Tie fľaše potom rozbite, alebo ich zahoďte. Hlavne, aby ich vycháči nenašli. Mohol by vzniknúť malý problém...“ V hlase mal šušlavý prízvuk a rozprával neuveriteľne rýchlo. „Nikto raz nevie, čo sa môže stať.“

„Jasné, Peter,“ hovoril Oliver a spolu s Philipom si bezpečne skrývali svoje bohatstvo. „Čo je to za dobrotu?“

„V jednej je pravý rum, chlapci a v druhej pálené!“

„Som zvedavý, akú má chuť... Ďakujeme!“

„Niet za čo, chalani. Dal som vám ich popredu, lebo viem, že ste mi už pomohli. Teraz mi pomôžete zas, ale nebude to len na môj úžitok. Vlastne, keď ste ma nedávno vysekali z problémov, ani som vám poriadne nepoďakoval. Tak teraz splácam dlh.“ Usmial sa. „Ak sa nám zajtra všetko podarí, nezabudnem na vás, keď budem s chlapíkom, čo mi nosí alkohol do ústavu.“

„To je fajn, Peter. Nepovieš mi, kto ti spoza múra nosí do ústavu ten chľast?

„Hej, asi vieš moju odpoveď – nemôžem. Spoznal som ho iba nedávno.“

„Ako ti ho nosí dnu, Flitt?“ spýtal sa naraz Jack a pozrel na mladíka mierne pohŕdavo.

„Vieš moju odpoveď, jasné?!“

„Je to niekto z vycháčov, čo?“

Peter Flitt zostal mlčal a prešľapol na druhú nohu.

„Teda ako sme sa dohodli, hej?“ zamrmlal Oliver Boolly a nevedel sa dočkať, kedy tú ťažkú sklenenú fľašu otvoria.

„Ach, skoro som zabudol. Moje šibnuté predstavy... a zabúdam na podstatné veci!“ „Nie, kúštiček sa zmenil náš pôvodný plán,“ pokračoval po hlboko vzdychu. „Všetko rozbehneme, keď sa bude Leeford aj s bandou chystať zafajčiť. Už dlhšie som ich sledoval a viem, že vždy chodia okolo druhej poobede na koniec ihriska. Je tam veľa stromov a kríky. Nikto tam nechodí. Ideálne, aby nás ani vycháči nezbadali a nevyrušili. Teda aspoň, kým ich nezmastíme. Dúfam. A je to tiež perfektné miesto na prekvapenie. Myslím, že nikto z nich nebude čakať, že ich napadneme práve tam. Budú bafkať cigarety a nebudú sa starať o okolie.“

Oliver ho pochválil, ale povedal mu, že Leeford istotne niečo tuší.

„Aj keby, nemá dosť rozumu, aby mu zaplo!“

„Nebojíš sa, Flitt? Budú z toho problémy! A nielen od vycháčov, ale aj od samotného Leeforda. Určite len tak nenechá, ak sa nám ho pošťastí zbiť,“ prehovoril k nemu Jack.

Peter Flitt sa naňho uprene zahľadel a odpovedal: „Vieš čo Jack Trouty, neviem, čo som ti spravil, keď ma stále voláš priezviskom, ale nevadí mi to. Spravil som kopu somarín, s ktorými som už našťastie skoncoval. Nemám sa prečo báť celej veľkej bandy. Veľmi dlho mi Leeford v hlave nedá spať. Je načase vrátiť mu pár pästí, čo mi uštedril prvý – a nielen mne, ale skoro každému, kto nie je s ním. Vieš dobre ako ja, že je to obyčajný arogantný debil, ktorý si nič inšie nezaslúži. Konečne je čas, aby ho niekto poriadne nakopal do riti!“

„Hej, pes bude štekať, až kým ho nepohryzie iný...,“ priplietol sa k nim David.

„Také niečo,“ upokojil sa mladík a nevedel, kde skončil.

Jack mu nič neodpovedal a zdalo sa, že ani nechce. Napokon po chvíli trápneho ticha prehovoril Oliver: „Ten Leeford si o sebe myslí, že je boh, alebo čo... s takou chuťou sa s ním zajtra pobijem, že až bud...“

„...Počkaj Oliver, zajtra je Leeford môj. Len môj! Ja som vymyslel tento plán a preto patrí mne. Neboj sa, nebude nikto zbytočný. Ich je jedenásť...,“ povedal a trochu sa zarazil.

„A koľko je teda nás, hm? Všetkých dokopy?“ spýtal sa David a zostal nesvoj.

„S vami štyrmi... pcha... celkom deväť.“

„O DVOCH MENEJ!“ skríkol naraz Philip a sám bol prekvapený, akú silu v sebe držal.

„Tichšie Phil, ničoho sa nemusíš báť. Nezohnal som viac chalanov. Každý sa vyhováral, bál sa... ale títo – veď zajtra uvidíš – nie sú žiadne baby a dúfam, že ani ty nie.“

Philip doňho skočil: „Čo si o mne myslíš! Ty si baba!“ vravel mu a rozčúlene ho začal strkať. Bol od mladíka Petra Flitta menší o hlavu a dosť si trúfal.

„HEJ! PRESTAŇTE! Hádam sa nebudete biť! Čo ste načisto zošaleli?! Phil, PRESTAŇ!“ hovoril Jack a odťahoval ho od Petra čo najďalej. Po neurčitom čase handrkovania sa všetci upokojili a nastalo ďalšie trápne ticho. Bolo počuť iba rýchle dýchanie oboch namosúrených kohútov.

„Fajn, ja teda idem! Všetko viete, zajtra sa stretneme pri dverách do ihriska... Majte sa a hlavne sa z toho nenaslopte ako jelene, ha-ha,“ povedal Peter a poslal Jackovi sladký úškrn.

„Čau, ty Flitt!“ poslal mu ho späť.

Postava odchádzala a strácala sa. Cestou za nimi sa obzrela a zmizla v zákrute úzkej chodby. Kamaráti osameli. 

Večera ako vždy nikoho z nich nenasýtila a štvorica chlapcov nad ňou ani nerozmýšľala. Mali priveľmi plnú hlavu otázok a nezaujímal ich žalúdok. Nevedeli sa dočkať večernej oslavy, ktorú chystali na počesť zajtrajšej bitky. Bolo čudné, že sa chceli opiť a potom sa ráno potĺcť, ale nezáležalo im na tom o nič viac ako Flittovi, keď im s týmto pocitom podával rumové fľaše.  Netušili, že ich z toho môže bolieť hlava, pretože ešte nikdy nemali tak veľa alkoholu iba pre seba. Tešili sa. Tešili sa, že spravia niečo, čo je proti pravidlám ústavu a proti všetkým, lebo najviac nenávideli práve niečo také.

(pokračovanie)