Budúcnosť Jacka Troutyho bola nejasná. V situácií v ktorej sa nachádzal, nemal o čom premýšľať, pretože bol zavretý v nápravnom ústave. Vedel, kde je, aj keď veľmi nerád si to pripomínal. Mal zlosť. Strašnú, nepredstaviteľnú, beznádejnú zlosť, vychádzajúcu z jeho vnútra – keď mu v hlave zablysla myšlienka na jeho minulosť a dôvod, prečo sa sem dostal. Bolo neuveriteľné, že spravil v živote chybu. Takú hlbokú a nezmazateľnú. Detské srdce ľahko podľahlo hnevu za nespravodlivosť veľkého sveta a prekonalo všetky hranice únosnosti. Stalo sa v okamihu šialené a neovládateľné. Spravilo niečo, čo spraviť nechcelo a pre chlapca bolo iba málo dní, kedy na to nemyslel...

Jasná slnečná obloha visela nad dvorom ústavu pre neplnoletých delikventov. Bola sobota a chlapci sa mohli do sýtosti vyblázniť. Nemali školu a nezaťažili ich žiadnymi povinnosťami. Prišiel k nim najlepší deň, no dnes stáli pred bitkou bez konca. Zdvíhalo sa poobedie, keď vyšli štyria kamaráti na ihrisko. Videli, ako sa niektorí bláznia a hrajú futbal, iní sa prechádzajú a vrhajú nevrelé pohľady na hliadkujúcich dozorcov. Jack, Oliver, David a Philip kráčali k skupine chlapcov, medzi ktorými jednoznačne vyčnieval Peter Flitt. Boli pripravení. Malý Tom vedel o všetkom, ale držal sa v úzadí. Nevyšiel ani na dvor a skrýval sa v izbe. Akosi sa mu plán nepáčil, ale nemohol namietať. Keby mal niečo proti, veľmi ľahko by mohli zistiť tajné veci. Časť jeho vlastného života by sa tým mohla prepadnúť pod zem. Leeford mu ublížil až príliš, ale nechcel, aby sa mu niečo stalo. Mal ho rád aj keď vedel, že on jeho nie...

„Čaute, chalani,“ oslovil priateľov Peter Flitt, ešte skôr, ako pred ním zastali. „Tak ste tu. Vynikajúco.“ Bolo vidieť, že je nesvoj a sám nevie, ako všetko dopadne, ale snažil sa byť hrdý a rozprával pevne. „Sme všetci deviati. Najskôr sa vám chcem všetkým poďakovať, že do toho idete so mnou. Nie každý by si dokázal trúfnuť na Leefordovu bandu. Vy však áno!“ Hovoril, ako dobre pripravenú reč. „Myslím, že sú tu všetci tí, čo majú proti tomu somárovi zlosť. Aj ja ju mám a teraz si ju na ňom spoločne vybijeme, pretože Leeford je idiot, ktorý už pridlho terorizoval ústav! Dnes ale naposledy!! Vďačne ho položím k zemi! Skončia sa jeho časy a viem, že to bude bolieť,“ zastal a zhlboka nabral do pľúc novú silu, „ ale aká bude naša sladká bolesť oproti tej, čo sme od neho dostávali! Hovorím vám preto, nešetrite nikoho, lebo ani vás nebude šetriť jediný Leefordov kumpán. Lebo všetci jeho spoločníci, sú ako on sám! Ozval sa tichý súhlasný pokrik. V dave deviatich chlapcov boli aj dvaja, ktorí vyzerali ešte staršie než Peter. Mohli mať sedemnásť, ale ťahať aj na osemnásť rokov. Jeden z nich bol silnejší, zvieral päste a nútene sa smial. Bol nedočkavý a plný nenávisti. Asi od Leeforda dosť vytrpel. Peter Flitt, ich vodca, sa otočil smerom k okraju ihriska a pozoroval malé postavičky strácajúce medzi stromami. „Je to on, určite. Ide si pekne bafkať... jeho poslednú cigaretu,“ nadýchol sa a cítil napätie v každom svale. „IDEME!“ zakričal.

Pohli sa a Jack kráčal medzi nimi – medzi Davidom a Oliverom. Nič nehovoril. Nikto nehovoril. Chlapci si začali vynárať spomienky, keď ich Leeford ponížil alebo zbil.

Stúpali pravidelne a čím bližšie boli k okraju stromov, tým viac sa cítili ako jedna sila. Veľká, nepremožiteľná, obrovská sila proti hnusu menom Leeford. Výdychy boli čoraz mocnejšie a ich tvár zvraštená. Svaly na rukách napínali a kosti na prstoch pukli pri každom napätí. Ich srdcia búchali ako bubny a ozývali sa v každú stranu. Kričali, že je to správne. Zrýchľovali. Keď prešli prah strachu, už nebol návrat. Nevadilo nikomu, že sa nemôžu vrátiť. Neotáčali sa a nebežali naspäť. Ale naopak. Páliacim zrakom bodali postavy, zahmlené v bielom dyme cigariet. Ich smiech zamrzol...

„LEE-FOO-RD!“ zakričal odrazu Peter Flitt. Čas sa v okamihu akoby zastavil. Vodca sa rútil vpred. Tráva sa pomaly ohýbala pod každým jeho krokom. Bežali spomaleným filmom, nevedno kedy končiacim a iste boľavým. Zúrivosť vrcholila v každom z hrdinov. Výkriky, tak dlho ukryté a dusené za všetky tie ponižovania, vzrastali do zúrivosti živlov. Začala sa bitka!

Jack sa vrhol do najväčšieho davu a vyrevovať na nepriateľa. Besnením udrel prvého protivníka a neprestával. Stal sa šialeným, neovládateľným zvieraťom, ktoré ešte nikto nedokázal skrotiť. Nemal ho kto skrotiť. V hrdle cítil suchosť, ale nepovoľoval. Každý z hrdinov sa snažil z celej sily, ale na Jacka nemal nikto. Bol ako zúrivý lev útočiaci na svoju korisť. Padali pod jeho údermi. Krčili sa v strachu o svoje holé životy. Nevnímal, ako mu opätovali rany. On im znova a znova všetky vrátil.

Biely dym sa pomaly rozplynul. Nedofajčené cigarety ležali zatlačené v zemi. V zemi, na ktorej sa stále bojovalo. Peter Flitt práve dostal od Leeforda ďalšiu silnú ranu. Zaklonilo ho a v momente vrhol na zem kvapôčky tmavej krvi. „To si nemal!!!“ zreval a skočil na nepriateľa. Oliver ležal so súperom medzi kríkmi a búchancami do brucha sa kotúľali po zničenej tráve. Philip kopol jedného do kolena. Ten sa zvalil, hlavou narazil do stromu a už sa nepohol iba bezvládne vzdychal. Davidovi stekala po tvári krv. Mal rozbité celé ústa a nestačil si ich oblizovať, pretože rana tiekla prirýchlo. Štípala ho pera, napriek tomu sa rútil za nepriateľom. Zakričal – v momente naňho vyskočil a zvalili sa na zem. Lakťom ho trafil cez líce.

Všetko bolo surové, strašné a skutočné, ale ako hovoril vodca Peter  – sladké. Červená, priam horúca krv začala zvlhčovať zem a stekala do malého jazierka. Už nekolovala v mladom tele. Chladla a zrážala sa. Jej vôňa pôsobila omamujúco. Bijúci sa snažili nedávať najavo svoju vyčerpanosť. Udierali jeden druhého životnou silou, hánky na prstoch im pod ťažkými zásahmi puchli a ubolené telo už nevládalo. V prvej chvíli vyzerala bitka všemožne, ale teraz išla sila s Jackom a Flittom. Leeford ležal na zemi a dávajúc najavo svoju prehru, nepohol sa, len namáhavo vydychoval a zúril. Mal prečo. Jeho banda ho uvidela chradnúť a chradla s ním. Jeden po druhom padali alebo sa vzdávali... Blížil sa záver. Armáda Petra Flitta bola unavená, nehnevaná a niektorí ostali pod ťarchou bolestí ležať vedľa svojho nepriateľa ako brat s bratom. Teda... vyhrali!!

Aký bol pre nich príjemný pocit z víťazstva. Nevýslovný okamih šťastia vzplanul v dušiach hrdinov a tí sa mu nebránili. Zranení, ale predsa usmiati stáli tam, v tráve, ktorá všetko videla, avšak nikomu to nepovie. Víťazi hľadeli do tváre skolených, dvíhali do výšky svoje ruky a slávnostne volali na slávu Petra Flitta. Ich telá neodolali vzrušeniu. Podávali si ruky, objímali sa a ten smiech, čistý a taký nedospelý, nedal sa ani opísať. Jack bol ešte stále besný, ale ako vo Flittových očiach uvidel slzu, krotol, meniac sa na normálneho Jacka.

„Ďakujem vám všetkým!“ kričal Peter.

„Si najlepší!“ odpovedali mu.

„Nie, ja nie som najlepší, ale my všetci!!“

„MY SME NAJLEPŠÍ!...“