V deň svadby som si ráno dôkladne oholila nohy a Martin ma odviezol ku kaderníčke. Všetky ženy, ktoré prichádzali a odchádzali a všimli si na mojej hlave rastúci svadobný účes, automaticky pozreli na moje brucho. Všetky hádali správne. Áno, „musím" sa vydávať. A čo? Kaderníčka je moja kamarátka. Pozná Martina. Preto na mňa do zrkadla mrkne a povie: „Nebudem ti to ťahať veľmi dohora, aby si nebola o toľko vyššia." Sprisahanecky sa na ňu usmejem. Aj tak budem vyššia. A ešte aj tie opätky... Doma som si pustila CD Martiny Šindlerovej, lakovala som si nechty a všetky starosti už som prenechala ženíchovi.  Asi aj preto letel vyzdvihnúť svadobnú kyticu doslovne o päť minút dvanásť. Zrazu som mala hrozný strach, ako to bude v kostole, že neviem, čo mám hovoriť a že to bude trapas. Nebol. Všetko prebehlo podľa plánu, až na tú päťstovku, ktorú môj otec omylom hodil do pokladničky pri odchode z kostola. Myslel si, že je to dvadsaťkoruna.

Po obrade zo mňa opadol strach a pocítila som hrozný hlad. Kým som sa obozkávala so všetkými gratulantmi, takmer som zmrzla a všetky moje myšlienky patrili už len slepačej polievke, ktorá nás čakala. Vzhľadom na môj stav ma všetci tanečníci šetrili, napriek tomu som tancovala do rána. Všetci ma ofukovali, obdivovali, len jeden ujo z Martinovej strany mi pri tanci hlasno kričal do ucha, že keď niekedy Martinovi ublížim, tak si ho nemám želať. Tým ma skutočne prekvapil, pretože sa pri tom usmieval a oči sa mu zvláštne leskli. Neviem, či to bolo množstvo alkoholu, alebo skutočná výstraha, čo bolo cítiť z jeho slov. Po polnoci by som si už najradšej ľahla do postele, no prezliekla som sa do iných šiat a so zaťatými zubami som pokračovala do rána. Keď už boli všetci hostia preč, zaplatili sme útratu v bare a spolu s gratulačnými kyticami a zvyškami jedla sme sa konečne odviezli domov do postele. Moja posledná myšlienka patrila lesknúcej sa obrúčke na pravej ruke.