Ľahostajne leží, pripravená na čokoľvek. Na každého. Nekonečne dlhé nohy, tesne pri sebe, pretínajú krajinu. Vlnia sa na miernych  kopcoch, stáčajú sa v dlhých zákrutách a ak prídu k príliš vysokej hore, prerazia si cestu jej stredom.

Diaľnica.

Aby sme boli rýchlejší.

Aby sme mali dosť miesta na predbiehanie.

Je skoré ráno a v pravom pruhu sa vlečie kolóna kamiónov v miernych rozostupoch. Nechávajú  priestor na myšičky. Oproti mrštným osobákom sú pomalé a lenivé. Nápor vetra z  poľa s nimi hrozivo kníše. V niektorých sú chlapi práve prebudení, iní ťahali celú noc a myslia na kávu, na teplú posteľ , na to, že deti ešte spia a manželke určite vykúkajú nohy spod bielej periny. Že sa možno práve pretáča na druhú stranu.

V modrej Fabii duní hudba, bubny na maximum, šofér pokyvuje hlavou do rytmu. Po nočnej domov, tak aby nezaspal. V červenom Opli sa hádajú nervózni manželia, mapa na volante, asi idú nesprávnym smerom. Kde je najbližší výjazd? V zelenej dodávke päť chlapov v montérkach, ospalé hlavy opreté o sklo, z rádia správy. Šoférka bieleho Citroenu si v späťáku kontroluje make up a myslí na to množstvo papierov, ktoré ju dnes čaká. Starší pán z čierneho BMW pomaly odhryzol z rožka so šunkou.

Čas na premýšľanie. O láske, o peniazoch, o tom, kto dnes vyzdvihne deti zo školy.

Stovky a tisícky áut.

Milióny myšlienok.

Niektorí maximálne sústredení, iní zabratí do rozhovorov, plánov, spomienok a predstáv ... Nervózni, ktorí sa ponáhľajú, vyblikávajú pomalších, rozhadzujú rukami. Ospalí s dvojnásobnou reakčnou dobou. Tvrdohlaví, ktorí nechcú opustiť ľavý pruh. Odvážni predbiehajú zprava. Zázrak, že to vôbec funguje.  

A ZRAZU NÁRAZ!

Nečakaný, alebo očakávaný s hrôzou, sprevádzaný škrípaním.

Deň je zmenený.

Zvuky plechov, skla a kostí.

Na cestu vyteká olej. Vytryskla krv.

Tak kto to bol dnes?

Začína sa tvoriť kolóna a v autách rastie nervozita, telefóny pri hlavách: 

„Ešte nie si na diaľnici? Tak to obíď po starej, tu sa zas niečo stalo. Už pol hodinu stojíme a nepohli sme sa ani o centimeter.“

„Nie, nič nevidím, určite zas zaspal nejaký kamionista, už meškám.“

„No jasné, piatok. Nejaký debil vpálil do zvodidiel.“

„ Dve ženské sa ťukli, neubrzdili.“

„Už tam išli tri policajné autá a dve sanitky. Večer si to pozrieme v správach.“

A ona - prvá dáma medzi cestami pomaly vstrebáva škrípanie bŕzd, zápach spálenej gumy, plač a krv. Ten zvyšok čo tam ostane, sa rozjazdí.  Ako keď barmanka po záverečnej pozametá a umyje dlážku, aby sa mohlo o pár hodín znovu otvoriť. Treba poskytnúť ďalším tisícom áut možnosť rýchlo sa presunúť.

Kolóna vrie, všetci len čakajú kedy sa to už pohne. Už mali byť v práci, doma, alebo aspoň o sto kilometrov ďalej.

No konečne.

Keď prechádzajú okolo miesta nehody, snažia sa vidieť čo najviac. Pokrčené plechy rozstrihané veľkými nožnicami, na asfalte dlhé čierne čiary. Postavy s množstvom reflexných prvkov sypú z vriec prášok na vyliate tekutiny. Je ťažké sústrediť sa na cestu. Všetci idú pár kilometrov pomalšie, so zvláštnym pocitom, no potom pozrú na hodinky a keď zistia, koľko času stratili, zošliapnu plyn a rýchlo ďalej.

Ešteže nám sa to nemôže stať.

                                                               *******************

Sanitka predbehla oranžovú Octaviu. Žena za volantom povolí nohu z plynového pedálu. Chrbticou jej prejde mráz, chĺpky na rukách sú v pozore. S hrôzou hľadí na vzďaľujúce sa zadné sklo sanitky, za ktorým silueta muža neúnavne rytmicky bojuje so smrťou masážou srdca.