Ruky sa mi trochu trasú, keď zapínam lampu na nočnom stolíku. Na stene sa vytvorí jasný kruh žltého svetla, zvyšok izby je v príjemnom prítmí. Počkám, kým si sadneš do starého kresla. Teraz ti zahrám svoju tieňohru. Pomaly rozopínam gombíky a sledujem tvoj pohľad. Si vážny a pokojný. Máme kopu času, netreba sa ponáhľať. Nebude to pre mňa ani pre teba prvý raz. Bude to prvý raz pre nás.

Pri pohľade na teba cítim slabosť v kolenách. Nesmiem to pokaziť, no nemám nič viac, než to čo vidíš. Blúzka spadla na zem a ja sa začínam hanbiť. Ľutujem, že som ti nemohla dať moje krajšie, mladšie a pevnejšie telo. Vtedy patrilo inému. Mužovi, ktorý zradil, alebo umrel. Vlastne oboje. Pre mňa už neexistuje, lebo viac nechcel, aby som ja existovala pre neho.

Sedíš nehybne, nie som si istá, či vôbec dýchaš. Vyzliekam si nohavice. Musím zavlniť bokmi, aby som ich dostala dolu. Viem, že môj tanec nie je ladný a stehná už ochabnuté. Tieň na stene je milosrdný k  nedostatkom, no ja som tu pred ním. Toto je realita. Vrásky, celulitída a jemné biele jazvičky na bruchu po deťoch, ktoré otec opustil. Niekedy to na prvý krát nefunguje. Teraz som vďačná za tú možnosť mať ťa pri sebe. A že sme sa mali stretnúť pred dvadsiatimi rokmi, tomu neverím. To by sme predsa neboli tak úplne my. Možno sme spolu práve vďaka našim skúsenostiam, sklamaniam a bolesti.

Pomaly vykrútim ruky za chrbát a rozopínam podprsenku. Zhlboka sa nadýchneš, zodvihneš ruku a dlaňou si prechádzaš po hlave. Nemáš tušenie, čo so mnou robia tvoje svaly na rukách, ktoré sa ti práve vyrysovali pod tričkom. Nechceš nič pokaziť, no mám obavy, že teraz to pokazím ja.  Sťahujem ramienka z pliec a uvoľňujem prsia zo zovretia. Je to pre mňa ťažké, no musím vedieť, či sa ti páčim taká, aká som. Push – up skončila dnes svoju prácu, stojím pred tebou len v bielych nohavičkách a ľutujem, že nemám dlhé vlasy ako víla Amálka, aby som sa do nich celá schovala. Možno som mala svetlo lampy predsa len nasmerovať na opačnú stranu. Neviem čo s rukami, hľadím na zem a nevládzem sa na teba pozrieť. Bez vypchávok a sťahovacej bielizne, ktorá dokáže pod šatami čo to vylepšiť. Len ja. Nič viac dnes pre teba nemám.

Vstávaš a opatrne kráčaš ku mne. Jednou rukou, jediným prudkým pohybom si cez hlavu stiahneš tričko a zastaneš tesne pri mne. Naše tiene na stene splynuli. Ovládaš všetky moje zmysly. Odhrnieš mi vlasy z ľavého pleca, tvoje prsty sú žeravé,  pália na napätej koži. Jemne sa ma dotkneš perami na krku. „Drž ma, lebo spadnem,“ zašepkám. Objatie je spočiatku jemné, no intenzita sa rýchlo stupňuje spolu s mojim tepom a dychom. Naše ruky skúmajú a v každom okamihu nachádzajú, čo hľadali. Nedúfala som, že sa ešte niekedy budem cítiť taká krásna.