K moru človek veľa vecí nepotrebuje. Plavky, tričká a krátke nohavice. To som si opakovala, keď som dobalila siedmu cestovnú tašku na našu tohtoročnú dovolenku. Išli sme dvomi autami. Ja s manželom, s dvomi deťmi a sestra s manželom a dvomi deťmi. Kufre áut boli tak napratané, že pri odchode, keď som do toho nášho dotlačila o jednej v noci posledných desať roliek toaleťáku, by sa tam už nezmestila ani ihla. Trochu zbytočne sme viezli obrovskú tašku s nafukovacím člnom a veslami, lebo na mieste činu sme si uvedomili, že sa vlastne nikomu nechce nafukovať ho.

Množstvo batožiny sme oľutovali v momente, keď sme zistili, že náš apartmán je 65 schodov pod parkoviskom. Boli sme však plní elánu a energie a svižne sme všetko zniesli do domu. Až na ten zbytočný čln.

Prvý dovolenkový deň po prebdenej noci v aute je vždy trochu extrémny. Keď sme sa po obede konečne vypravili na pláž, ktorá bola ďalších 50 schodov pod apartmánom, boli sme všetci, samozrejme okrem detí, značne unavení. Odmenou bolo krásne čisté more, ideálne slnečné počasie a ležadlá pripravené na pláži. Ja so sestrou sme hneď dve obsadili a chlapi s deťmi vliezli do vody. Slnko sa odrážalo na striebornej hladine mora a môjmu mužovi trčal na zadku na plavkách obrovský biely lístok.

Obliekol si plavky naruby.

Hneď som ho sfúkla, že je horší než malé decko, no nebolo sa kde prezliecť a 50 schodov hore kvôli jednému lístočku nebol ochotný urobiť. Aspoň sme sa mali na čom smiať.

V noci bola búrka, ktorá ochladila more. Na druhý deň sme sa do vody odvážili vliezť až poobede a aj to som mala pocit, že si koledujem o zástavu srdca. Tretí deň sa more začalo zasa ohrievať a môj muž prišiel na pláž znovu v plavkách naruby. Nechápala som, či si robí srandu, alebo jeho mozog prešiel na dovolenke do úsporného režimu. Vysvetlil mi, že si plavky vždy oblečie tak, ako ich deň predtým stiahol, takže ich bude mať naruby každý druhý deň. Odvtedy som vždy pred odchodom na pláž okrem natierania detí krémom, delenia plaviek a šiltoviek mrkla aj na to, či mu netrčí lístok.

Celé dni sme sa kúpali a prejedali. Každý večer sme šli do neďalekého mesta poprechádzať sa po promenáde, dokúpiť jedlo a poobzerať stánky so suvenírmi. Jeden deň sme sa rozhodli, že pôjdeme do reštaurácie na rybu. Aby aj deti ochutnali niečo nové a mali na čo spomínať. Všetky jedlá na jedálnom lístku boli odfotené a vyberali sme podľa obrázku. Ja jediná som mala rybu, manžel si dal hovädzí steak, starší syn viedenský rezeň a mladší hranolky. Samé morské špeciality.

Deň pred odchodom domov sme sa snažili čo najviac času stráviť pri vode na slnku. Zobrala som si nafukovačku, pohodlne som sa do nej uložila a nechala som sa unášať vlnkami. Moje krikľavo žlté plavky doslova žiarili a ako som si tak užívala pohodu, slnko, soľ a obdivovala svoje opálenie, zrazu som zbadala, že mi na bočnej strane plavkových nohavičiek trčí niekoľko nitiek. Veľmi rýchlo som zistila, čo sa stalo. Sestra práve liezla do vody, tak som na ňu zakývala, aby ku mne priplávala.

„Vidíš to?“ spýtala som sa jej a ukázala som na svoj spodný diel plaviek. Keďže nosí silné dioptrie a vo vode nemala okuliare, nevidela to. Nechápavo na mňa pozrela.

„No čo,“ vykríkla som, „mám nohavičky naruby!“

Vybuchli sme do smiechu a sestra sa so zaklonenou hlavou takmer ponorila. Ešteže sa mohla chytiť môjho lehátka, lebo by sa asi utopila.

Najprv som si myslela, že by som sa mohla vo vode nejako potajomky prezliecť, no boli sme v zátoke, z troch strán na nás pozerali ľudia z pláže, niektorí mali dokonca lehátka vysoko na skalách so skvelým výhľadom. More bolo úžasne čisté a priezračné. Nemala som sa ako skryť. Musela som teda potupne vyjsť na breh s lístkom na zadku. Dúfala som, že si to možno nikto nevšimne, no sestra to okamžite všetkým oznámila. Švagor a deti sa na mne zabávali, no môj muž bol taký milý, že mi len pošepol, že to chápe, lebo je to úplne normálne.