Volám. Denne volám s klientmi, s manželom, s mamou. Volám na psa, na deti, aby išli jesť.
Volám sa. Lebo je to tak zvykom. Narodila som sa bez mena, no moji rodičia ho od prvého dňa tak často vyslovovali, až som si naňho zvykla.
Volám sa Zuzana. Všade, kam prídem, už nejaká Zuzka je, alebo bola. Každý už má nejakú uloženú v telefóne.
Volám sa Zuzana a mám. Mám toho veľmi veľa, vlastne úplne všetko. Všetko podstatné. Niekedy si sama poviem – ja sa mám!
Volám sa Zuzana a mám pár. Pár priateľov, pár drobných vo vrecku na jar, lebo keď prvý raz v roku začujem kukučku, mám s nimi zaštrngať. Mám pekný pár detí – chlapca a chlapca, mám muža, s ktorým tvorím pár.
Volám sa Zuzana a mám pár spoločných. Tie deti aj drobné sú samozrejme spoločné, mám spoločnú kanceláriu s ďalšími päťdesiatimi ľuďmi, spoločných priateľov s mojimi priateľmi, s každým z nich nejakú spoločnú spomienku, alebo fotografiu.
Volám sa Zuzana a mám pár spoločných znakov. S každým človekom stavbou tela, s celým svetom mám plnú klávesnicu spoločných znakov, smajlíkov a palcov hore.  
Volám sa Zuzana a mám pár spoločných znakov s kravou. Takmer 3 roky som produkovala mlieko, v istom zmysle na mne funguje Pláničkova metóda /podľa energie, ktorá ide z hudby šoférujem buď zasnívane, alebo šliapem na plyn ako blázon/ a potrebujem dotyk.

Mali sme kravu. Volala sa Šeri. Alebo možno Cherry, ale jej to bolo asi jedno. To by bola už riadna krava, keby riešila takéto veci. Bola krásna, vznešená a mala úžasné hnedé oči. Naučila som sa ju dojiť. Vždy som sa jej prihovorila, potľapkala som ju, aby bola pokojná. Aby vedela, čo sa bude diať a nekopala. Sadla som si k nej na šomlík a opatrne som poumývala vemeno. Podložila som pod ňu vedro a skôr, než som začala, oprela som sa čelom o jej brucho. Bolo teplé a pevné. Ten dotyk bol prejavom obojstrannej dôvery medzi mnou a tým úžasným štyristo-kilogramovým tvorom. Rytmicky som striedala stisk pravej a ľavej a usmerňovala prúd mlieka do vedra. Ak som sa trafila na hranu vedra, ostriekala som si tvár. Šeri po celú dobu pokojne stála, len jej trhalo kožou, keď na ňu sadali muchy. Keď som mala kŕče v rukách, musela som robiť dlhšie prestávky. Vtedy začala nervózne dupkať a ja som ju pokojným hlasom a pohladením uisťovala, že je všetko v poriadku.
Nemám problém samu seba nazvať kravou. Myslím vtedy na krásnu, dôstojnú Šeri, ktorá kopala na všetky strany, ak na ňu niekto kričal, alebo sa cítila neisto, a upokojila sa pri priateľskom slove a jemnom dotyku. Máme toho toľko spoločného.