Dva dni po svadbe som si šla kúpiť tehotenské nohavice. Už som vydatá, tak už sa môžem s rastúcim bruchom chváliť. Obliekla som si voľný sveter a viezli sme zákusky do práce. Všetky kolegyne sa na nás vrhli a dožadovali sa dotyku môjho brucha. Keď som vyhrnula sveter, všetci o krok ustúpili. „ÓOOO" vzdychli jednohlasne a aj mne bolo pri pohľade na moje brucho jasné, že vôbec nevyzerám ako na začiatku štvrtého mesiaca, ale minimálne na taký piaty mesiac. Na ďalší deň som nastúpila do práce. Všetci ma oslovovali mama, nikto za mnou nechodil so sťažnosťami, viac času než prácou, som strávila odpovedaním na otázky typu: „Kedy máš termín?" „Nebudú to dvojičky?" „Už máš vybrané meno?" „Čo to bude?" Klienti boli na mňa milí, šéfka nemala na mňa žiadne vysoké nároky. Týždeň po týždni som sa pomalšie kotúľala po schodoch, nevedela som sedieť, boleli ma kĺby a ja som si s hrôzou uvedomovala, že bude horšie.