Cintorín pocitov

Z oblohy klesá červený dážď

na betónové obloženie hrobov.

Kráčam pomedzi ne,

nechávam na seba padať hrdzavé kvapky s vôňou soli.

Ešte raz sa ich nadýchnuť

nech mi zaplavia pľúca

a ja spočiniem v nemom úžase

pri zvuku pocitov.

Studený kameň nedá pocitom dýchať

vrhá ich do temnoty

Každá jedna bunka môjho tela je v strehu

prišla som na miesto,

z ktorého niet úniku.

Celá zmáčaná hrdzavým dažďom,

kráčam pomedzi hroby bez pomníkov.

Každou sekundou ma opúšťa nový cit.

Lásku, ktorú som kedysi cítila

pochovali.

Priateľstvo, strach, nehu,

aj tie sa vytratili z môjho srdca.

Každou sekundou som prázdnejšia

ako trám dreva,

ktorý sa stretol s roztočom.

Už mi zostal iba jediný pocit,

ZÚFALSTVO

Čas neúprosne plynie,

hrdzavý dážď hustne,

som zmáčaná do nitky,

unavená z neustáleho strácania

Doráňaná, zoslabnutá,

posledný okamih pred úplným prázdnom.

Dážď stále padá,

už nevládzem,

bez síl klesám k zemi.

Je preč, zúfalstvo mi dalo posledné zbohom.

Ostali mi iba spomienky

nehmotné pomníky

mojich pocitov,

ktoré som kedysi cítila.

Schúlená v klbku

spomínam na dni,

keď som mala pri sebe všetko.

Nielen spomienky.

Dážď neustáva,

pomaly ma mení na paru,

rozplývam sa,

splývam s pomníkmi

Je koniec.