Stála som pri okne a hľadela na padajúci dážď. Veľmi ma upokojoval. Obzrela som sa a zbadala jeho, zmysel môjho bytia.

„Dobré ráno Sandra," pozdravil ma nežne.

Vykročila som smerom k posteli, kde ešte stále ležal.

„Dobré ráno drahý," usmiala som sa na neho a pobozkala.

Dean bol to najkrajšie čo sa mi za posledné roky stalo, aj keď som vedela, že pomaly umieram. Tá neznesiteľná choroba, ktorá ma trápi už od mojich tínedžerských čias. Leukémia. Dean ma vzal do svojho náručia. Pri ňom sa vždy cítim tak bezpečne a zabúdam na trápenie, ktorému sa nedokážem vyhnúť. Zahľadela som sa do neurčita.

„Sanny,deje sa niečo?," spýtal sa ma s obavami.

„Nie Dean,neboj sa, je mi dobre," usmiala som sa.

Ale nebola to celkom pravda. Cítila som sa slabá, akoby sa blížil môj posledný deň.

„Idem si dať sprchu," šepla som a odišla do kúpeľne.

O pár minút som počula ako Deanovi zvoní mobil.

„Prosím,"začula som ho.

Z rozhovoru som vypočula iba toľko, že musí odísť na celý deň preč. Prišla som opäť do našej spálne a tuho som ho objala.

„Musím ísť drahá. Scott mi volal, že máme neodkladné povinnosti v práci. Budem sa ponáhľať," šepol so smútkom v hlase a pobozkal ma svojím zvyčajným sladkým spôsobom. Už bol pomaly na odchode, keď sa vo dverách otočil, vybral mobil z vrecka a vytáčal dáke číslo.

„Dean, čoto robíš? Zmeškáš," pozerala som sa na neho.

„Volám Melissu, aby si tu nebola sama Sanny. Budem trošku pokojnejší," povedal s úsmevom na tvári.

Nebol to jeho zvyčajný úsmev. Cítila som, že by radšej to stretnutie odložil akoby som mala ostať bez neho. Počkal so mnou pokým neprišla Lissa, moja sestra.

„Drahá,musím ísť. Lissa, dávaj na ňu pozor. Ak sa niečo stane okamžite mi daj vedieť."

S týmito slovami sa Dean s nami rozlúčil. Minúty sa vliekli strašne pomaly. Lissa mi celý čas niečo rozprávala, ale vôbec som jej slová nevnímala. Obe sme sedeli v kuchyni. Vstala som, aby som nám naliala piť, keď sa mi zatočila hlava a musela som sa pridržať kuchynskej linky, aby som nespadla.

„Sandra."

Lissa vyskočila zo stoličky.

„Som v pohode. Neboj sa," šepla som.

Cítila som sa neskutočne slabá, akoby som sa nedokázala udržať na nohách.

„Sandra, okamžite volám záchranku. Nevyzeráš dobre."

Videla som ako Lissa berie do chvejúcich sa rúk telefón.

„To nebude potrebné. Je mi fa . . .," nedopovedala som.

Pred očami sa mi zahmlelo. To bolo posledné na čo si pamätám. Keď som sa prebudila, bola som v nemocničnej izbe napojená na prístroje. Lissa sedela vedľa mňa. Oči mala červené od plaču.

„Lisa," šepla som takmer nepočuteľne.

„Sanny, už si hore? Ako sa cítiš?"

„Je mi hrozne. Zavoláš prosím Deanovi?," hovorila som takmer bez dychu.

„Jasne. Hneď som späť."

Lissa vyšla z dverí. O chvíľku sa vrátila.

„Onedlho príde."

Neprešlo ani päť minút a Dean bol už pri mne. Vzal mi ruku do svojej a na dlaň mi vtisol bozk. Márne sa snažil zadržať slzy.

„Dean," šepla som, „všetko bude v poriadku."

Snažila som sa usmiať. Hoci som neverila, že to bude v poriadku, musela som o tom presvedčiť aspoň jeho. Mlčky sme si hľadeli do očí, keď dnu vošiel doktor.

„Ako sa cítite, Sandra?"

Nemala som silu odpovedať.

„Doktor? Dostane sa z toho?," spýtal sa Dean so zlomeným hlasom.

Doktor mlčal. Sama som vedela, že to so mnou nevyzerá dobre.

„Ak mám pravdu povedať, vyzerá to dosť zle. Nemáme vhodného darcu kostnej drene."

Ani doktorovi sa to nehovorilo ľahko.

„Tak to sa budeme iba nečinne prizerať ako umiera?," zvrieskol Dean.

Chápala som jeho rozčúlenie a tiež pocit bezmocnosti.

„Obávam sa, že áno."

Nasledujúce dni sa môj stav nemenil. Dean bol stále pri mne. Cítila som, že už nedokážem bojovať. V nemocnici som bola už takmer týždeň. Cítila som, že umieram. Dean sa ma snažil povzbudzovať, ale niekedy sa mu to nedarilo. V ten osudný deň mi Dean priniesol červené ruže, ktoré som tak milovala. Sedel pri mojej posteli so zúfalým pohľadom.

„Dean?," šepla som.

„Som tu Sanny," usmial sa.

„Chcem ti poďakovať za každý moment, ktorý sme boli spolu. Sľúb mi, keď zomriem, budeš žiť ďalej a mňa si zachováš v spomienke," hovorila som šeptom.

„Ak umrieš, čoskoro sa stretneme v nebi," šepol zastretým hlasom.

„Dovidenia v nebi," šepla som.

To boli moje posledné slová. Smrť je jednoduchá, ľahučká, život je o mnoho ťažší. Keď som opäť otvorila oči, videla som Deana ako sa skláňa nad mojím telom. Moja duša odmietala opustiť svet, kde som bola šťastná. Ostala tu, aby chránila Deana. Nasledujúce dni sa Dean iba ťažko spamätával z mojej smrti. Po mojom pohrebe odišiel do našej chatky v horách. Sledovala som každý jeho krok, aby som vedela, že je v bezpečí. Ale v tento deň sa stane niečo, čo navždy zmení môj posmrtný život. Dean sedel na verande a v ruke držal kuchynský nôž. Vzal ho do jednej ruky.

„O chvíľku budem s tebou láska," šepol a chystal sa vraziť si nôž do srdca.

„Dean, nerob to," skríkla som, ale márne.

Na verande ostalo iba Deanove bezduché telo. Slzy mi začali tiecť závratnou rýchlosťou. Zrazu som pocítila na ramenách čiesi ruky.

„Sandra," šepol.

Bol to Dean. Vrhla som sa mu do náručia.

„Nevydržal som to bez teba. Teraz môžeme byť spolu naveky."

Privinul si ma k sebe. Smrť je ľahučká ako pierko. Niekedy je to jediné vyslobodenie z útrap života. Môj život bol ťažký, ale smrť bez Deana by nemala zmysel.