To, že sa v našej škole niečo deje, si všimli všetci. Spomínam si, ako to začalo...

   Bol práve pondelok, prvý po letných prázdninách. Moja kamarátka Kristína išla cez veľkú prestávku na WC. Ja som sa medzitým bavila s chalanmi vpredu, Jergušom a Denisom. Jerguš je tak trochu čudák, ale vie výborne hrať šach. Oveľa lepšie než ja... hoci doma usilovne trénujem.

   Keď sa rozhovor zvrtol zo známok na písomky, dvere sa prudko rozrazili. Dnu vbehla Kristína biela ako stena. Všetci na ňu vyvalili oči. A čudujete sa? Vyzerala ako smrtka.

    Kristína sa dotackala k nám a doslova sa zvalila na lavicu.

    ,,Kik? Čo ti je?" spýtala som sa jej prekvapene.

   Kristína sa na mňa pozrela a potom vykoktala: ,,Ono... spláchlo sa to!"

   Nechápavo som sa na ňu pozrela. Veď záchody sa normálne splachujú, nie? Aj som jej to povedala.

    ,,Nie... spláchlo sa to... bez nikoho!" skríkla zúfalo.

   ,,Čo?" spýtal sa prekvapene Denis. 

   ,,Počujte, tak poďme na wécko, možno nám to Kika lepšie vysvetlí." zamiešala sa do rozhovoru Gréta, moja suseda z vedľajšej lavice. Povedala to dosť nahlas, takže ju všetci počuli. V priebehu piatich sekúnd bolo WC plné dievčat a chlapcov z našej triedy. Kristína najskôr odmietala ísť, ale Denis ju tam doslova privliekol.

   ,,Tak, čo sa stalo, Kika?" spýtala sa Gréta ako mozog celej akcie.

    ,,Žeby jej vybuchol záchod pod riťou?" nadhodil Tóno a všetci chalani sa rozrehotali.

   ,,Toto nie je vtipné!" povedala som ostro a objala Kristínu okolo pliec. ,,Čo sa stalo? Kik? Počuješ ma?!" Trochu som ňou zatriasla.

    Kristína zažmurkala a potom pomaly povedala: ,,Išla som sem na záchod... normálne som našla prázdnu kabínku a normálne som spravila aj veď-vieš-čo (chalani sa opäť rozosmiali), ale potom sa vedľa mňa ozvalo spláchnutie. Prekvapilo ma to, lebo som si myslela, že som tam sama. Ale nevšímala som si to, spláchla som a vyšla z kabínky. Ešte som sa pozrela na seba do zrkadla... a vtedy... vtedy... ono to vyšlo!" Roztriasla sa.

   ,,Čo vyšlo? Odkiaľ? Z tej kabínky?", spýtala som sa.

   ,,Aligátor alebo baba s ježkom na hlave?" smial sa Tóno.

   ,,Nie... v zrkadle som videla otvárajúce sa dvere. Otvorili sa... a nikto tam nebol! Ale ja som vedela, že tam niečo je, cítila som niečú prítomnosť! Potom ten divný pocit... že na teba niečo hľadí, že nie si sám... zimomriavky... vybehla som von, ale ten pocit... neprešiel. Už nikdy sem nejdem, chcem do inej školy!"   Myslím, že všetci sme zrazu mali ten divný pocit. Nebolo možné určiť, či je tu niekto na viac, bolo nás priveľa. Ale cítili sme zimomriavky.

   ,,Cha! Vám úplne šibe? Veď tu nič nie je!" zvolal Tóno, ale v tej sekunde sa otvorili dvere! všetci sme zajačali, dievčatá sa tlačili dozadu a chalani vbehli do kabínok. Ja som skoro odpadla a Kristína dostala poriadny záchvat.

   A kto stál vo dverách? Nuž, naša trieda, pani Kocúrková. Tá skoro z kože vyletela. ,,Takže vy tu všetci stojíte na WC namiesto toho, aby ste sa učili? A na dievčenskom! Myslela som, že aspoň v Kvarte nájdete rozum, ale vy sa správate ako z materskej škôlky! Už máte štrnásť! A Kristína Dubláková, si v poriadku?"   Kristína niečo zamrmlala, ale neodpovedala. Spravila som to ja: ,,Pani profesorka, ona je iba trochu v šoku..."

   ,,Tak po prvé, nepýtala som sa teba, Jana Lucavská, ale Kristíny! Po druhé, aj ja by som bola v šoku, kebyže ma na WC prenasledujú všetci spolužiaci!" spustila. Vždy nás oslovovala celými menami, hoci napríklad Kristína bola v triede len jedna. ,,Všetci do triedy!" zavelila. ,,Dáme si písomku z látok z minulého roka!"

    Smola, že Kocúrková učí geografiu, ktorá mi vôbec nejde. Možno nám tie známky nakoniec odpustí...

   Kým som zúfalo čarbala na papier o českom priemysle, stále som myslela na WC a na Kristínu. Tá sedela vedľa mňa a chvela sa, nie však z písomky alebo od zimy. Čo vlastne videla? Dúfala som, že je to len omyl. Nie, to bol iba začiatok...