Soňa sedela v kancelárii nad kopou listov, ktoré mala podpísať. Vedela, že už by sa do toho mala pustiť. Včera sa jej jednoducho nechcelo. Nemala náladu. Mohla si dovoliť mať deň, keď sa jej nechcelo. Viedla veľké oddelenie. Vládla nad ním. Ponižovala a fackovala svoje podriadené deň čo deň ostrými poznámkami o ich neschopnosti. Pritom vedela, že má skutočne dobrý tím. No pravidlá boli jasné. Pochvalami šetriť, uznanie vyjadriť každoročným zvýšením platu. Okrem toho bolo treba vycítiť, kto je ochotný kvôli koncoročným odmenám vydržať dvanásť mesiacov osočovania a koho treba postrčiť aj počas roka nejakou krátkou poznámkou o dobre urobenej práci.

Niekoho ženú vpred sťažnosti klientov a niekoho ďakovné listy. Niekto z firmy neodíde ani keď je denne vystavovaný nátlaku a iný utečie pri prvom probléme. Často mala pocit, že mala študovať psychológiu a nie ekonómiu.

Usrkávala horúci čaj z veľkej zelenej šálky a pozerala z okna. Stôl mala otočený tak, aby videla priamo von. Nevidela ľudí na ulici, kancelária bola na dvadsiatom poschodí. Videla oblohu. Mraky a vtáky, to bolo niečo, čo ju vždy fascinovalo. Nebo skrývalo tajomstvo. Iný svet. Tak rada by ležala niekde na lúke a nerušene pozorovala oblohu. Ale to je hlúposť! Kde tu v meste by si mohla ľahnúť na lúku? Vlastne nikdy na lúke ani neležala.

Položila šálku späť na stôl a zrak jej padol na notes v hrubom koženom obale. Prisunula si ho bližšie a zacítila vôňu kože. Pravá koža, symbol jej moci. S pôžitkom rozopla pracku a nalistovala si dnešný deň. Na deviatu hodinu mala poznámku Plánková. „Aha, takže Iveta Plánková, na tej si zgustnem."

Notes odložila a začala sa prehrabávať v kope listov, ktoré mala podpísať. Celkom dolu našla to, čo hľadala. Z kabelky vylovila červené pero a pohrúžila sa do listu.

„Iveta," povedala o chvíľu ľadovo do slúchadla, „môžem Vás poprosiť, aby ste ku mne o minútu prišli?"

„Áno," Iveta okamžite pocítila nával adrenalínu. Položila slúchadlo a pozrela na hodinky. „Baby, to už ste počuli, aby šéfka niekomu prikázala prísť o minútu?" spýtala sa potichu a rozhliadla sa po kancelárii. „Nejaká teroristická novinka, nie?"

„Aký mala hlas?" odtrhla Silvia oči od monitora.

„Ako robot!" zdvihla Iveta obočie a postavila sa. „Mám si zobrať papier a pero?"

„Zober," radila Silvia, „aj keď nepredpokladám, že to čo ti povie si budeš chcieť zapísať, ale lepšie to vyzerá, keď si akože pripravená."

„Baby, ona ide normálne podľa poradia," ozvala sa Jana z druhej strany kancelárie. „Si to zoberte. V pondelok sfúkla mňa, včera Silviu, dnes musí teba. Je naprogramovaná, na to, aby nás jednu po druhej vytočila."

„A ide jej to," prikyvovala Iveta.

„Vždy postupuje rovnako. Takže tešme sa! Budúci týždeň sú na rade baby z finančného," smiala sa Silvia, „a choď už, lebo prídeš neskoro."

„Jéžiš, držte palce!" zatriasla Iveta zovretými päsťami, zo stola vzala čistý papier a pero a odhodlane kráčala ku katovi.

Soňa sedela vo svojom veľkom kresle a sústredene čosi vyťukávala do klávesnice. Iveta zaklopala a vošla dnu. Madam ju nepoctila ani jediným pohľadom, len ticho povedala: „Sadnite si Iveta. Hneď sa vám venujem." Bol to ťah, ktorý všetci dôverne poznali. Nechať svoju obeť úplne vyšťaviť a vystresovať na stoličke oproti, kým ona mala ešte akože niečo neodkladné na dokončenie. Iveta túto situáciu zažívala priemerne 2 krát za mesiac. Tak často prišiel na ňu rad. Očami blúdila po šéfkinom stole a zrazu to zbadala. List, ktorý včera napísala klientovi bol celý doškrtaný červeným perom. Bolo na ňom množstvo nečitateľných poznámok, hviezdičiek a čiar. Aj toto už Iveta poznala. Hovorievali tomu červené more, alebo opravená písomná práca. Len známka dolu chýbala. No vedela, že ohodnotenie, šťavnaté ohodnotenie dostane ústne a list bude musieť ísť prepísať. To ale nebude všetko. Potom začne druhé kolo. Zhlboka sa nadýchla a čakala.

Soňa sa tvárila neprístupne a tvrdo. Písala a písala. Zrazu klepla na jedno tlačidlo ráznejšie, to urobila akože bodku, a prudko zatvorila notebook. Potom prišla fáza premýšľania, alebo posledná naťahovacia fáza. Odkašľala si a zahľadela sa za Ivetino plece, cez okno na oblohu.

V diaľke zbadala farebné svetelné záblesky.

Oči sa jej rozšírili a hlavu vysunula dopredu.

Iveta mala sklopené oči, pozerala na svoje ruky na kolenách a nervózne žmolila pero.

Soňa nemohla od svetiel odtrhnúť oči. Záblesky sa približovali a o pár sekúnd už mohla medzi mrakmi rozoznať tmavé teleso v tvare obrovskej šošovice. V spodnej časti telesa boli okienka, z ktorých vychádzali rôzne svetlá. Objekt sa približoval rýchlo a bez hluku. Chcela vykríknuť, no bola úplne paralyzovaná. Nedokázala otvoriť ústa. Nemohla sa pohnúť. Jej stiahnuté hrdlo nevydalo ani hlások. Majestátne svetielkujúce teleso sa priblížilo asi na dva metre od okna a tam stálo vo vzduchu. Bolo veľké ako nákladné auto. Po desiatich sekundách sa na mieste otočilo a veľkou rýchlosťou sa vzdialilo z dohľadu.

Soňa sa ešte minútu nedokázala ani pohnúť. Potom postupne zisťovala, že môže vystrieť prsty na ruke, pomaly si preložila nohy a uvoľnila stuhnuté svaly na tvári. Všetko prebehlo tak rýchlo, že Iveta, ktorá sedela chrbtom k oknu nič nespozorovala a rezignovane čakala na rannú sprchu. Soňa jej chcela povedať, čo práve videla, no pripadalo jej to hlúpe. Nenachádzala správne slová. Prekvapovalo ju, že necíti strach. Chvíľu premýšľala, prečo tu vlastne sedí a zrak sa jej zastavil na papieri, ktorý pred chvíľou počmárala. Zrazu sa jej chcelo smiať. Všetko jej pripadalo také zbytočné. Pozrela na Ivetu, ktorá zdvihla hlavu a napäto jej hľadela do tváre.

„Iveta," začala Soňa pomaly, „chcela som vás poprosiť, aby ste znovu vytlačili ten list pre pána Dubovského, lebo som ho obliala čajom."

Iveta zmätene hľadala v šéfkinej tvári zmysel jej slov. Očami pomaly skĺzla na list na stole. Bol tam.

Suchý a počmáraný.

Opäť sa zadívala do šéfkiných očí. Boli iné. Zháčila sa. Zbadala v nich niečo, čo nechápala. Soňa sa usmiala a povedala: „Prepáčte, triasli sa mi ruky, naozaj som vám nechcela pridávať zbytočnú prácu ."

Iveta rýchlo vstala, akoby sa bála, že si to šéfka ešte rozmyslí a bežala do kancelárie.

„Tak čo?" nedočkavo sa spýtala Silvia.

„Nič," povedala Iveta neprítomne, „len musím znovu vytlačiť jeden list, lebo ho obliala čajom."

Silvia sa sklamane otočila k svojmu monitoru a pohŕdavo povedala: „Nejaké divné, nie?"

„Prečo by to bolo divné?" vyštekla Iveta. „To sa predsa môže stať každému." Sadla si za svoj počítač. Nerozumela tomu, čo sa vlastne stalo.

Soňa podpísala všetky listy, vzala zo stola kabelku a kľúče od auta a odišla z budovy. Mohla si to dovoliť. Bola šéfka.

Aké malicherné.

Aké zbytočné.

Nasadla do auta a naštartovala. Zaradila jednotku a auto sa pomaly pohlo.  Smerovala von z mesta. V hlave jej vírili obrazy, ktoré akoby nedávali dokopy žiadny zmysel:

Ivetina prekvapená tvár.

Kruhy v obilí.

Štrbavé africké dievčatko.

Babičkine zvráskavené ruky.

Veľký lietajúci tanier.

USB kľúč.

Kŕdeľ vtákov.

Myšlienky sa predbiehali, stále nemohla prísť na to, čo je vlastne dôležité. Nič z toho, čím žila doteraz sa jej nezdalo podstatné. Nevedela, ako dlho už ide, prechádzala malými dedinkami, ktorých názvy vôbec nevnímala. Odbočila na lesnú cestu a zastavila auto. Vystúpila, prešla pár metrov pomedzi stromy a prišla na malú zelenú lúku. Vôbec jej to neprišlo trápne, alebo neprirodzené, keď si v drahom kostýme sadala do trávy. Vyzula si špicaté lodičky a pomaly si ľahla. Naširoko roztiahla ruky a s pocitom absolútnej slobody pozorovala oblohu.