Prebrala som sa v čudnom stave.
Únava, otupenie, bolesť boli už normálne, hoci teraz zvýšené tým, že som zaspala v polosede. Čo nebolo normálne je pocit, akoby sa vo mne prebudila úplne iná myseľ. Bolo to ako vytriezvenie z nejakého ošiaľu. Ošiaľu posadnutosťou smrti.
Náhle mi to celé pripadalo príšerne nezmyselné. To, čo som si spravila, do čoho som sa to dostala. Že život je môj nepriateľ? Sprostosť. Že sa to už nedalo zvládať? Žvást. Že chcem umierať so spomienkami na minulosť? A prečo preboha? Prečo vôbec chcem umrieť?
Predtým som si vždy pomohla protiargumentami. Teraz sa nijaké naširoko-naďaleko nevyskytovali. Nevyskytovali a bolo zbytočné ich hľadať. Bolo zbytočné aj hľadať dôvod, prečo ich hľadať. Sídlilo vo mne úplne iné vedomie, ktoré nemalo so starou Jackie spoločné zhola nič.
Potrebujem sa stadiaľto dostať.
Pohla som sa. Zastenala som bolesťou. Musím to prekonať. Musím.
Vtedy sa zjavila ustrašená myšlienka. Naozaj sa chcem vrátiť? Naozaj? A ako vysvetlím mame a bratom, kde som bola? Budú ma do konca života považovať za duševne labilnú trosku, okolo ktorej treba chodiť len po špičkách.
Tak sa odsťahuješ! zreval na mňa racionálny hlas bojujúci o moje prežitie. Naozaj si odmietaš zachrániť život len kvôli reputácii?
Zachrániť život? Pekné vyjadrenie. Hlavne potom, ako som si ho sama skoro vzala.
Na gauči som zaujala polohu na štyroch, ale kolená a lakte sa mi čoskoro podlomili. A s tým prišla nová myšlienka.
A čo reputácia predo mnou? Tej odsťahovanie nepomôže. Nemôžem žiť s hanbou voči sebe samej. Nemôžem žiť s tým, čo som si chcela urobiť.
Hlas bojujúci o moje prežitie na mňa reve, že samozrejme môžem, žiť sa dá absolútne so všetkým.
Ale pochybnosť spôsobila zdržanie a zdržanie dalo šancu telu. Nevediac ako, vyčerpaním z nedostatku živín som znova zaspala.

Keď som sa prebrala, bola som späť. Moje vnímanie, cítenie, moje nastavenie bolo späť. A zároveň som si predošlú epizódu pamätala. Zaplavila ma horúca hanba a ľadový úžas. Ako som mohla až tak stratiť odstup?
Alebo ho získať?
Uvedomila som si – hoci s nenávisťou k celej tej myšlienke – že keby sa emócie a presvedčenia dali kontrolovane vypínať a prepínať, bolo by to vlastne fajn. Ten pohľad na život, ktorý som mala počas tej čudnej chvíľky bdelosti, sa mi celkom pozdával. Iste, je hrozné pomyslenie necítiť zármutok vtedy, keď je adekvátny, ale asi ešte horšie je cítiť ho donekonečna, nevládať sa postaviť na nohy a neísť v živote ďalej.
Obrátila som sa zboku na chrbát. Pred zrakom mi plávajú žiarivé plochy. Alebo možno sú normálne a len kontrastujú s temnými škvrnami, ktoré sa mi robia pred očami. A napadla mi podobná otázka, akú som riešila včera (nečudo, sú to tie špirály, vždy sú to špirály, v každej jednej chvíli).
Využila by som takú možnosť? Keby ma postavili pred riadiaci panel svojich pocitov, kde by pri každej mojej spomienke bola páčka, ktorou sa dá vypnúť emócia s ňou spojená, povypínala by som ich? Nie spomienky by som nezmazala, to som si vyjasnila už včera. Ale vypla emócie s nimi spojené.
To je absurdné. Pocity sú zviazané so spomienkami pevne. Sú ich súčasťou. Musela by som odstrániť aj ne samotné. A viem, že to by som neurobila.
Ale veď to už predsa robím.
Idem umrieť. Idem odstrániť všetku bolesť zo svojho života. A to tak, že odstránim spomienky, ktoré sú jej pôvodcom. Nechám ich rozplynúť sa v ničote.
„Nie,“ zašepkala som stene a premenlivým žiariacim poliam pred ňou, kde sa ako útržky z filmu mihali záblesky obrazov. „Nie. V ničote nie.“
Ale áno. Žiaľ áno. Ak umriem, nezostane vôbec nijaká stopa po dôvode, prečo som umrela, vznášať sa niekde a blažiť iných nevyliečiteľných romantikov. Myslela som si, že po mne ostane niečo podobné ako to, čo v nás ostane po tragicky končiacich románoch, kde sú na konci všetci hrdinovia mŕtvi a nikto o ich obetiach nevie. Ha, lenže ten nikto vlastne nie je nikto. Vie to rozprávač, ktorý nám to sprostredkoval. A to je prudký rozdiel medzi realitou a knihou. Nikto môj život nezaznamenáva, nikto o tom nevie. Áno, prežívala som pekné veci s ľuďmi, ktorí všetci do jedného žijú. Lenže tie spomienky v nich už nežijú. Nebanujú za tým. Neochromuje ich to. Dokonca to ani nespomínajú. Boli so mnou v rovnakom čase na rovnakých miestach, ale to najzákladnejšie, tú kľúčovú emóciu som si stadiaľ odniesla iba ja. Nie, moje spomienky v mysliach iných neexistujú.
Pokúšam sa ešte utešiť zistením, že ak sa stalo niečo o čom nikto nevie, aj tak to nič nemení na fakte, že sa to stalo. Ibaže ani to nie je pravda. Neverím, že súčasnosť je vlak pohybujúci sa na predlhých koľajniciach časovej osi. Neverím, že minulosť, svet použitý súčasnosťou, sa ukladá niekde do škatúľ, ktoré dostávajú identifikačné nálepky, aby sa prehľadne archivovali. Minulosť neexistuje. Je to pojem pre niečo, čo nie je.
Takže keď sa všetko to krásne mojou smrťou stratí, stratí sa to zovšadiaľ, nadobro a neodvolateľne.
Toto som si nikdy predtým neuvedomila. To, že s mojou smrťou odíde z tohto sveta aj dôvod mojej smrti a tým bude vlastne úplne nezmyselná. S tým sa nezmierim. Ak sú moje spomienky niečo, pre čo sa oplatí umrieť, potom sú rozhodne niečím, čo sa oplatí zachovať. A to môžem urobiť jedine ja. Nie perom. Nie štetcom. Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale. Jedine vo svojej hlave. Svojím životom.
Ale teba strašne bolia! okríknem sa. Prišla si sem, aby si sa zbavila tej ukrutnej bolesti! Sú ako diamantová dýka zabodnutá v tvojom tele – krásne, ale páliace. Ja nemôžem...
Ja, ja ja...
Čosi mi otvorilo oči a zadržala som dych.
Prečo stále len ja? Prečo by došľaka pri takom dôležitom cieli malo záležať na mne?
Držím si ako najvzácnejší poklad spomienku na malé dievčatko, ktoré sa rozhodlo byť statočné, aby rodičom nebolo na príťaž. Lipnem na nej, pretože dnes tým dievčatkom už nemôžem byť. Ale prečo ním nemôžem byť? Lebo dnes už sa odmietam obetovať v mene vyššieho záujmu.
Všetko do seba zapadlo.
Kašľať na hlúpu bolesť. Tvrdila som, že ju vydržím, ak je s nejakým cieľom – a ten cieľ som práve objavila. Vlastne tam už bol dávno, len som ho pre nejaké klapky na očiach nevidela. Musím žiť, aby som si zachovala všetky tie spomienky. A tým, že budem žiť, sa k tomu malému dievčatku opäť o krok priblížim. Len o jediný krôčik, viac nie. Nerobím si ilúzie, že sa v mojom živote všetko diametrálne zmení. Ani že by spomienky na to, čo nemôžem mať, prestali bolieť. No bolesť trochu zmierni zistenie, že už viem, prečo to na tomto svete znášať. Predsa pre ich zachovanie. Budem chodiacim archívom.
Vydesil ma spätný pohľad na to, čo všetko som mohla smrťou stratiť. Moje problémy, všetka úzkosť a zúfalstvo bola len malá hromada ležiaca na oveľa väčšej podložke – tá podložka sa nazývala Existencia. A tá obsahovala omnoho viac než som si uvedomovala, obsahovala aj dobro, práve vďaka ktorému som bola schopná rozoznať zlo. Obsahovala tiež osamelosť, ktorá nie je príjemná, ale práve osamelosť bola dôvodom, prečo musím vydržať – nikto iný tu totiž s tým, čo je vo mne dobré, nie je. Nejestvuje žiadna záloha. Tým, že som jediná vo svojich prioritách, som jedinečná v ich vnímaní – zrušiť to všetko len preto, aby som sa zbavila beznádeje, bolo ako vyliať vaničku aj s dieťaťom.
Vzlykajúc som si ešte raz vybavila spomienku svojho minulého štvorročného ja. Toto bolo to ja, ktorého zachovanie treba udržiavať, nie toho ja spred mesiaca bažiaceho po smrti. Toto a prízraky ľudí, ktorí už funkčne neexistujú, ktorí prežívajú už iba vo mne a ja jediná rozhodujem o tom, či zmiznú nadobro. A ja to nedovolím. Nikdy to nedovolím. Rástla vo mne energia, zdvihla som sa na lakte, potom do sedu, hoci celá som sa stále otriasala vzlykmi.
Bude to nesmierne náročné. No všetko ide ľahšie, keď máte pred sebou cieľ.
Slnko práve vyšlo. Výborne. Výborne.
Vyťahujem kľúč z obitej kanvice, jeho posledného úkrytu. Prinútim sa dať si ešte pár hltov vody a otváram dvere.
Všetko, či mi je drahé, nenechám ťa zaniknúť. Trvalo mi dlho, kým som to pochopila, a za tú dobu som značne zoslabla – ja viem. Ale už je to dobré. Už som tu. Znova pripravená bojovať.
Už idem.