Vôňa brusníc, čučoriedia, NOC! Tak nesmierna a tak teplá... Pikantná vôňa borovíc, sem tam jedľa... V dýchajúcom lese ktorí všetko toto obohnal, a skrútené konáre trčia do všetkých strán... Vysoko tam, krehký mesiac žiari, v kolíske vystlanej svetlo kradnúcimi hmlami. Prišli sme, aby sme…
Som na papieri čierna kvapka tušu... Moje meno je VINA! a zmrazím tvoju dušu... Do hmly trúchlivej si ťa pekne obalím, a v ničivej prázdnote zbavím ťa všetkých síl... Cez väzničné okno môžeš len pozerať na to, ako mesiac krásne žiali... nad milenkou bledou, ktorú bodol si! a jej smútok budeš…
Zhnité červy v mäse mŕtvych svätých...Oplzlosť a smilstvo?novodobý prepych...
Pamätám si, keď som bola ešte malé, nevinné dievčatko. Typické kučeravé dieťa z hôr, ktoré chvíľu na mieste neobsedelo. Také, aké bývajú všetky malé dietky. Bývala som na Štrbskom Plese, kde bolo stále čo nové vymýšľať. S pohárikmi na umývanie zúbkov sme sa so sestrami vybrali do lesa, aby sme ich…
Je miesto.. kde sa pyšné stromy hrdo vypínajú, A zaľúbené vetry vrkoče im zaplietajú. Tam každý kút nás za odpustenie prosí, Za toľkú krásu, čo na sebe nosí. Tam v tôni matiek borovíc skláňajú si hlávky dietky sedmokrásky. Starodávnej našej zemi zratúvajú lásky vrásky. Na tej hore, stokrát v búrke…
Kto vlastne sme? Stvorení na obraz boží...Sme olovené zbrane! V parochni a ľudskej koži... Stvorili sme intrigy A iné plány...Pokrytectvo velí nám,A dusí našu zem..Rovnako ako kedysi morové rany...Strieľali do našich tiel, Dnes nie mi ale zem je ako ementál! Sebci, v peklo sme ju obrátili.Ohne…
ach... ake je to zvláštne...pozorovat samých seba utopených vo víne a vo vine...zjest niekoho z lasky ... a niekoho s chuti...nepatrny rozdiel, no čin z lásky či dar darkyne?nejak ako...teplý obed .. či jesť zo studenej kuchyne?... Veľmi kladieme dôraz na slová. Naša uhovorená výchova vychováva…
Ako bolí kráčať...
Po zemi nebolí kráčať ale utekať... Utekať životom pred ľuďmi ktorý sklamali a sledovať ako všetko čo som kedy získala, mi pri tom behu vypadáva cez diery vo vreckách...
Nebolí kráčať....
Viac bolí nekráčať a cez sklenené dno pohára od whisky sledovať svoje mladé neopotrebované…
Je svet naozaj len banka a úschovňa našich batožín a kufrov vo večnom sťahovaní za šťastím?
Svet je len miesto a mi sme v ňom večný pútnici.
Hľadajúci lepší zajtrajšok.. ale máme smolu pretože ho hľadáme dnes a nie včera... a zatiaľ nám aj tak len život sťahuje slučku a s úškrnom na tvári stína…
Sama v izbe, s opustenej ruže opadáva druhý lupeň...
Spiacou zimou hýbe len večerný svit.
Vaše ruky dosiahli najvyšší mrazu stupeň,
opitý mesiac na mňa svojou pýchou zazerá...
Vo vankúši zabudla som sny.
Biela hrdlička mi padá z dlaní farená...
Som otrok.. svojich vlastných túžob…
Pridať nový komentár