Pamätám si, keď som bola ešte malé, nevinné dievčatko. Typické kučeravé dieťa z hôr, ktoré chvíľu na mieste neobsedelo. Také, aké bývajú všetky malé dietky. Bývala som na Štrbskom Plese, kde bolo stále čo nové vymýšľať. S pohárikmi na umývanie zúbkov sme sa so sestrami vybrali do lesa, aby sme ich až po okraj naplnili sladkými, voňavými bobuľkami čučoriedok. Nebolo treba za nimi kráčať ďaleko. Sadli sme si do trávy pod stromy a začal sa zber. Každá sme bojovali o najlepšie miesto. O naše vlastné čučoriedkové kráľovstvo. Vyberali sme veľmi poctivo, hľadajúc tie najväčšie a najšťavnatejšie lesné pochúťky. Možno by sme tie poháriky aj naplnili, no prvoradé boli naše mlsné jazýčky. A tá, ktorá našla rásť v tom hebkom machu aj hríb, bola korunovanou kráľovnou. Pamätám si, ako sme obdivovali klobúčiky muchotrávok, a prikrývali sme ich papradím aby im náhodou slnko nepoškodilo krásne hlávky. Keď už naše poháriky boli naplnené aspoň toľko čo naše brušká, a naše ústa a blažené úsmevy modré zo sladkej šťavy, poobzerali sme sa po inej zábave. Vedľa rástli vysoké stebielka poľných tráv. Natrhali sme tie najdlhšie, a už sa začalo navliekanie. Vyrábali sme horám náramky a náhrdelníky a kadejaké čačky. Keď nie koráliky, navliekali sme na tie steblá modré čučky, drobné lesné jahôdky či šťavnaté plody malín. Každá z nás sa snažila o ten najsladší šperk. Zdobili sme nimi krky kytíc z púpav, lopúchov a krásnych zvončekov, ktoré rástli blízko potoka. Boli to čarovné časy. Zopár z nich sa mi stále premieta pred očami ako nejaký starý posekaný film. Vidím, ako sa júlové slnko odráža v jazierku, vidím ako voda šteklí brehy prikryté machom a posiate záružlím. Vidím, ako vodnú hladinu rozrušili kačkine nôžky, a vidím všetky tie nevinné detské hry, pri ktorých sme sa menili na víly z ríše lesov, na kamzíky zo skalných stien, či na sýkorky poletujúce po lesnom kráľovstve ako nemí svedkovia tej doby. Ešte stále cítim v nose štipľavú sviežu vôňu ihličia a cítim chuť miazgy, ktorou som občas nahradila žuvačku. Ach tie čarovné spomienky na dávne leto. Keď obloha mala tak sýtomodrú farbu a zem bola tak neuveriteľne teplá a priateľská. Keď jediná starosť bola pred zotmením nájsť cestu domov a zaspať v objatí čarokrásnej prírody. Prírody nášho Slovenska, pri počúvaní rozprávky z nežných úst mamičky, tam kde uspávanku spieval vietor a duch lesa. Dobre sa mi zaspávalo. Priamo v srdci našej zeme, v teplej posteli, plnej prežitých snov. Som vďačná za takéto okamihy.
Vôňa brusníc, čučoriedia, NOC! Tak nesmierna a tak teplá... Pikantná vôňa borovíc, sem tam jedľa... V dýchajúcom lese ktorí všetko toto obohnal, a skrútené konáre trčia do všetkých strán... Vysoko tam, krehký mesiac žiari, v kolíske vystlanej svetlo kradnúcimi hmlami. Prišli sme, aby sme…
Som na papieri čierna kvapka tušu... Moje meno je VINA! a zmrazím tvoju dušu... Do hmly trúchlivej si ťa pekne obalím, a v ničivej prázdnote zbavím ťa všetkých síl... Cez väzničné okno môžeš len pozerať na to, ako mesiac krásne žiali... nad milenkou bledou, ktorú bodol si! a jej smútok budeš…
Pamätám si, keď som bola ešte malé, nevinné dievčatko. Typické kučeravé dieťa z hôr, ktoré chvíľu na mieste neobsedelo. Také, aké bývajú všetky malé dietky. Bývala som na Štrbskom Plese, kde bolo stále čo nové vymýšľať. S pohárikmi na umývanie zúbkov sme sa so sestrami vybrali do lesa, aby sme ich…
Je miesto.. kde sa pyšné stromy hrdo vypínajú, A zaľúbené vetry vrkoče im zaplietajú. Tam každý kút nás za odpustenie prosí, Za toľkú krásu, čo na sebe nosí. Tam v tôni matiek borovíc skláňajú si hlávky dietky sedmokrásky. Starodávnej našej zemi zratúvajú lásky vrásky. Na tej hore, stokrát v búrke…
Kto vlastne sme? Stvorení na obraz boží...Sme olovené zbrane! V parochni a ľudskej koži... Stvorili sme intrigy A iné plány...Pokrytectvo velí nám,A dusí našu zem..Rovnako ako kedysi morové rany...Strieľali do našich tiel, Dnes nie mi ale zem je ako ementál! Sebci, v peklo sme ju obrátili.Ohne…
ach... ake je to zvláštne...pozorovat samých seba utopených vo víne a vo vine...zjest niekoho z lasky ... a niekoho s chuti...nepatrny rozdiel, no čin z lásky či dar darkyne?nejak ako...teplý obed .. či jesť zo studenej kuchyne?... Veľmi kladieme dôraz na slová. Naša uhovorená výchova vychováva…
Ako bolí kráčať...
Po zemi nebolí kráčať ale utekať... Utekať životom pred ľuďmi ktorý sklamali a sledovať ako všetko čo som kedy získala, mi pri tom behu vypadáva cez diery vo vreckách...
Nebolí kráčať....
Viac bolí nekráčať a cez sklenené dno pohára od whisky sledovať svoje mladé neopotrebované…
Je svet naozaj len banka a úschovňa našich batožín a kufrov vo večnom sťahovaní za šťastím?
Svet je len miesto a mi sme v ňom večný pútnici.
Hľadajúci lepší zajtrajšok.. ale máme smolu pretože ho hľadáme dnes a nie včera... a zatiaľ nám aj tak len život sťahuje slučku a s úškrnom na tvári stína…
Sama v izbe, s opustenej ruže opadáva druhý lupeň...
Spiacou zimou hýbe len večerný svit.
Vaše ruky dosiahli najvyšší mrazu stupeň,
opitý mesiac na mňa svojou pýchou zazerá...
Vo vankúši zabudla som sny.
Biela hrdlička mi padá z dlaní farená...
Som otrok.. svojich vlastných túžob…
Kontakt
(Pilot 369 - trailer; sci-fi triler už v predaji)
„Misia pokračuje ďalej podľa plánu. Nadviaž kontakt!" stručná a jasná správa na holograme mi dáva najavo, čo mám robiť. Zasúvam polykryštalickú bariéru do podlahy riadiacej paluby a odkrývam celý priestor sekcie gravitačného reaktora.…
V roku 2019 som sa rozprával s niekoľkými učiteľmi a učiteľkami o ich ceste k tomuto povolaniu. Som veľmi rád, že ich osobne poznám a rešpektujem ako profesionálov vo svojom povolaní. Hovorili sme o viacerých témach. Pevne verím, že čo sa nevošlo do mojich blogov, si budete môcť prečítať v knižke,…
DOM SNOV
Hovorí sa, že domy vraj majú dušu, podobnú tej ľudskej. Dušu domu je možné cítiť najmä keď je dom opustený. Nerušia ho duše ľudí. Dom Smithovcov v mestečku Sun Valley dušu mal. Stál na kopci, ticho a osamelý, pochovaný v temnote. Záhrada vôkol neho zarástla burinou a…
Liečba detí s ADHD pozostáva z multimodálneho terapeutického prístupu, tzn. z rôznych terapeutických intervencií (zásahov), ktoré sa vykonávajú súbežne tak priamo s dieťaťom, ako aj nepriamo s učiteľmi, vychovávateľmi a rodičmi.
Intervencia u dieťaťa: kognitívno-behaviorálna psychologická…
Nie si len slovo
povedané do vetra.
Veta, čo nemá bodku.
A ak ťa len tak náhodou
iní nešetria,
tak zdvihni kotvy
a nechaj plávať ďalej
svoju papierovú loďku.
Comments
Pridať nový komentár
Veľmi pôsobivé.
(Nazval by som to vizuálna poézia v próze.)
Veľmi pekne ďakujem :)