Ako bolí kráčať...

Po zemi nebolí kráčať ale utekať... Utekať životom pred ľuďmi ktorý sklamali a sledovať ako všetko čo som kedy získala, mi pri tom behu vypadáva cez diery vo vreckách...
Nebolí kráčať....
Viac bolí nekráčať a cez sklenené dno pohára od whisky sledovať svoje mladé neopotrebované nohy...
Cesta životom...
Je kráľovná korunovaná na dvakrát...
Korunou z tŕnia a korunou života...
Kráčať ňou znamená otvoriť oči aj keď vieš že ti z nich potečú litre sĺz...
A často krát úplne opustený...
A keď ťa obkľúči agónia a paranoja tohto sveta...
Stojíš a len samota ti búši do kroku...
Vtedy ti niekto chýba...
Ale načo sa ráta chýbanie?
Na litre sĺz a krvi z dávno zahojených rán?
Kráčať... je krásne kráčať v prítomnosti niekoho kto ma drží za ruku nesie aj môj bôľ na útrapách tejto krížovej cesty...
Dúfaš že stretneš lásku?.... hádam šťastie?...
Tie dve panie dokonalé chodia so zaviazanými očami a šatku zložia len vtedy, keď o niekoho zakopnú...
A topánky mám už deravé a špinavé od prachu ciest...
Bolí ma každé krivé šľapnutie a otlaky na nohách mi už ani nestíhajú pripomínať všetky chyby ktoré som nestihla napraviť...
A topánky rozžeravené od horúceho piesku...
...Rozžeravené až do biela... sála z nich chlad...
Tú cestu je ťažko opísať...
Slnko na nej zapadá iba raz a jeden deň má 44 hodín...
Slnko ktoré nakoniec podrezané vykrváca do oceánu..
Oceánu sĺz.. možno smútku a možno šťastia.
Cesta života na ktorej si vyplačeme vlastné more, cesta na ktorej vypotíme krv na ktorej konci budeme vedieť že sme išli pre niečo a usmejeme sa pri pohľade späť...
Cesta ktorej korením je strach o vlastný krok dopredu...
Na nej jedinej sa v tvojej duši objaví strieborný vlas...
A zahalí celý tvoj čas do perleťového súkna ...
Potom si už len pomyslíš že kráčať životom nebolí a že je to krásne...
Na konci ležať a počúvať ako si pochovaný milenci šepkajú o hviezdach...
Čo možno žiaria nad nimi...
Ako bolí kráčať po zemi?...
Nebolí po nej kráčať...
Bolí zastať a nevedieť kadiaľ ďalej ísť!