Hľadím na ulice preplnené ľudmi,

na zatrpknuté tváre a zamračené pohľady.

Hľadím na nich a oni nadalej sú smutní,

ponáhľajú sa a naháňajú niečo, čo chytiť sa nedá...

        ...peniaze, lásku, pohodlie...

čo majú - strácajú, a to len kvôli tomu, čo nemôžu mať, 

len kvôli tomu, čo chceli si priať.

Uteká medzi prsty čo neskôr hľadajú,

tá podstata bytia - bytia šťastného.

To stratili pri chamtivosti, pri získavaní vecí zbytočných...

A teraz hľadia dozadu, kedy o to všetko prišli?

ľutujú seba, stávajú sa z nich bytosti, čo iba

po zemi chodia a zbytočne hľadajú to, čo z nich už nik nemá.

Nechápu, že o to dávno prišli a takto to nenájdu.

Chýba im niečo, ale už ani nevedia,

už len pocit im o tom hovorí, už len niečo tušia.

A ked na to prídu, často je neskoro a ja len dúfam, že mne 

sa to nestane...

že sa nikdy nedostanem do tejto podoby dospelých,

že ja nenechám odísť to čo mám,

že nestratím lásku ľudí, ktorých milujem,

že budem šťastná a nie ako ľudia, ktorých stretávam.

Ja dúfam - a uvidím čo sa stane....