‚‚ Poviem Vám to posledný krát, rozumiete? Naposledy! ‘‘hovoril miernym tónom,no už strácal pomaly trpezlivosť.

‚‚ A potom čo? ‘‘ dieťa drzo prerušilo dospeláka a sebavedomo sa uškrnulo na kolektív, ktorý pozostával z chlapcov a dievčat v jeho veku.

‚‚ No...‘‘ dospelák ani nestihol povedať čo mal na mysli, hoci už vlastne ani nevedel, čo povedať chcel, keď ho znova prerušili.

‚‚ Nič,‘‘ zvolal jeden z chlapcov ‚‚ zase nč, len prázdné slová.‘‘ Posmešne šťuchol vedľastojacého, ktorý ho podporil škodoradostným úškľabkom.

Ďaľší dospelý, ktorý od nás vyžaduje rešpekt a úctu... Koľkí tzv.učitelia už dostali príležitosť, skúšali nás psychologicky prevychovať, ale len opatrne, aby sme, Bože chráň,  nazažili traumu. Tak nech nás skúsi zmeniť, my mu priestor predsa dávame...

Chlapci sa začali hlučne prekrikovať, používali nevhodné slová, akoby iné ani neboli poznali.Dievčatá sa zhrčili v jednej kope a chichúňajúc sa všetko sledovali, komentovali, všetko im bolo smiešne...Občas sa aj ony zapojili do prevládajúcej družnej vravy. Niekto si zmyslel, že sa mu chce prejsť po laviciach a tak aj spravil - má predsa právo na slobodu... Lietadielka sa zrážali vo vzduchu, kde - tu prelietavali papierové gule...Všade vládol hluk, neporiadok a chaos. Nikto nikoho vlastne nepočúval, pretože rozprávali všetci súčasne.

Muž sedel bez pohybu. Sledoval dianie a rozmýšlal ako sa zachovať v takejto situácií.

Varovali ho. Varovali. Mal počúvnuť.

Nie , dobre, že si prišiel práve sem. Niekto tu musí, už konečne, nastoliť poriadok.

Ale prečo by som to mal byť práve ja? Mohol by som ich nechať tak...Odsedím si tu ešte zvyšné minúty...

‚‚ TICHO!‘‘ skríkol z plných pľúc. Rozkaz sa niesol lavicami, odrážal sa od stien až každé srdce takmer zamrelo. V triede naozaj nastalo ticho. Všetci na seba neveriacky hľadeli. Nikto sa neopovážil ani pohnúť. Nikto, okrem chlapca, ktorý to vlastne začal...Hoci ostal na chvíľu prekvapený aj on, netrvalo to dlho.

‚‚Na takého malého chlapíka máte veru silný hlas.‘‘ Chcel znevážiť celú situáciu, tú chvíľu ticha, no nikto okrem neho sa nezasmial.

Ten 'malý chlapík' stál za katedrou a prísne pozeral na každého, prechádzal od tváre k tvári.

‚‚Povedal som:TICHO!‘‘ hovoril dôrazne, no už nekričal...nebolo treba.

‚‚Ale človeče, nebláznite...‘‘učiteľ do neho zabodol oči.

‚‚TICHO!‘‘

‚‚A teraz ma dobre,ale naozaj dobre, počúvajte!Poviem to iba raz. Od tejto chvíle si nebudete robiť čo chcete. Rozumiete? Nebudem vaše neznesiteľné správanie tolerovať ako kolegovia predo mnou. Máte 30 sekúnd, aby ste dali triedu do poriadku, potom začneme s vyučovaním.‘‘

‚‚Ale to nestihneme.‘‘začali sa ozývať protesty, no boli rýchlo umlčané.

‚‚ 30...29... 28...

Žiaci po sebe pozerali, odhadujúc, nakoľko to myslí vážne.

‚‚ 24... 23...‘‘

                                 *   *    *    *    *    *   *    *   *   *   *

Nasledujúceho dňa všetci potichu sedeli v laviciach, kým učiteľ zapisoval neprítomných.

Len v jednej lavici sa ozvalo: ‚‚ Konečne učiteľ ‘‘