„Volali ste ma, madam?“

Žena s jačaním pustila čajovú kanvicu na zem.

„Čo-čo si zač?! zvrieskla na modrastého neforemného mužíka v pestrofarebnej vestičke a so vzorovanou plienkou omotanou okolo hlavy.

„Ja som džin. K vaším službám, madam,“ odvetil úslužne.

„Čo má toto byť za vtip?!“ Ten gin s tonikom naozaj nebol dobrý nápad.

„Žiaden vtip madam. Som dobrý džin a som pripravený splniť každé vaše prianie.“

Žene sa zahmlilo pred očami a v náhlom návale slabosti sa oprela o kuchynskú linku. Čo má toto, do prkna, znamenať?! Zrak jej mimovoľne skĺzol k šuplíku s ťažkotonážnym náčiním. Bleskovým pohybom ho trhla smerom k sebe a vytasila na džina veľký drevený valček.

„Ani krok!“ Odhodlane zovrela nástroj v dlani. „Ruky hore, inak ti nepomôže ani plastika tváre!“

Džin sa zatváril prekvapene. „Ale veď ste ma predsa volali, madam.“

„Ja? Volala? Teba?“ zmätene pokrútila hlavou. Minimálne jeden z nás dvoch sa musel niečoho nadýchať. Počkať – z nás dvoch?! Nie... nie... to sa mi asi len sníva. Znova uprela zrak pred seba. Nesnívalo – chlapík ešte vždy stál pred ňou a pripečene sa na ňu usmieval.

„To.. to bude nejaký omyl. Nikoho som nevolala.“ A už vôbec nie teba!

„Ale samozrejme, že ste ma volali. Nečítali ste návod? V ňom stojí, že pre privolanie džina stačí jemne pošúchať okraj kanvice – a presne to ste urobili.“

Žena horúčkovito premýšľala. Čo vlastne spravila? Ráno si varila čaj. Potom nechala kanvicu chladnúť na sporáku a zabudla ju spratať. Na obed vyprážala rezne – a keď skončila, uvedomila si, že celá kanvica je zafŕkaná od masti. Vzala vecheť a...

„No nech ma šľak trafí, ak.....“

„Ako si prajete, madam...“