Máme doma pterodaktyla. Alebo aspoň občas mám ten pocit.

Nie, nedeje sa nič zvláštne. To sa len moja šesťmesačná dcéra zhovára s hračkami.

Keď bola mladšia (je nezvyčajné u tak mladého človeka hovoriť o ranejšej mladosti), zvykla vrieskať na korytnačku. Bolo milé sledovať, aké urputné hádky zvádza s malým zeleným zvieratkom, zaveseným nad jej hlavou.

Dnes škrieka po čomkoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek. Teda kedykoľvek sa chce jej. Zo zásady nie vtedy, keď po tom túži niekto iný. Neobmäkčí ju ani dedov psí pohľad ani fakt, že si kvôli nej urobil hodinovú zachádzku na ceste domov. Vtedy mlčí ako partizán.

V zásade mám rada, keď škrieka. Ani nie tak kvôli ľúbeznosti toho zvuku ako skôr preto, že nerobí niečo iné. Tým iným myslím žužlanie.

Ak si myslíte, že sa niečo ožužlať nedá, kruto sa mýlite. Ožužlať sa dá všetko - počnúc hračkami, cez mamine tričko, koberec, pampersku, otcovu chlpatú hruď, až po ponožku na pravej nohe. Ten istý trik dokáže aj s ľavou.

Keď ju prezliekam, prehistorický škrek sa mení na zvuk sirény. Nenechám sa odradiť, bojujem so vzpierajúcimi sa rukami a nohami. Ešteže má z každého len po dve.

V nejakom múdrom článku som sa dočítala, že najlepšia hračka je vec, ktorá v skutočnosti hračkou nie je. Povzbudená týmto zistením sa rozhodnem, že to vyskúšam. Čo tak kus pekného šušťavého lesklého papiera? Nápad za milión! Dieťa sa zabáva, krčí ten zdrap ostošesťsto, na pozícii tester by uspelo ľavou zadnou. Odbehnem do kuchyne, že si uvarím čaj – konečne raz bez toho, aby ma v polovici práce odvolal stupňujúci sa rev demonštrujúci nespokojnosť zo samoty. Po vykonaní činnosti sa víťazoslávne vraciam do obývačky. Mladá sa ešte vždy mece na zemi, bojuje s papierom... z ktorého na mňa veselo žmurká rozmočená diera a v ústach mojej dcéry sa nenávratne stráca to, čo ju kedysi vypĺňalo. Márne lovím prstom okolo jazyka a bezzubých ďasien. Neskoro. Najbližšie dni pozorne sledujem stolicu a hľadám nejasné známky neželaného príkrmu.

Rovesníci z mojej generácie skúšali jesť papier na základnej škole. Keďže doba napreduje, naše dieťa zrejme o pár rokov skúsi vyšší level. Možno kartón.

Kedysi som sa vyjadrila, že je to malá čierna diera (hoci v skutočnosti jej bolo pridelených oveľa viac všakovakých pomenovaní – havko, príšera, piraňa, bábätko nenažrané...). Dnes už viem, že to tak nie je. Kým čierna diera pohlcuje všetko naokolo a to všetko mizne kdesi v nenávratne, ja presne viem, kde sa objaví to všetko, čo pohltila naša nežná ratolesť.

V plienke.