Bree precitla.
V izbe bola stále tma, len cez okno presvitala obloha posiata žiariacimi hviezdami. Bola hlboká noc. Všade vládlo ticho. Predsa však...
Vyliezla z postele. Niečo ju prebudiť muselo. Podišla k oknu a nahla sa ponad parapet. Na hradbách sa menili stráže. Jemné cinknutie štítu o múr. Striedajúce hliadky sa odoberali dole do kasární, aby dopriali svojim telám trochu odpočinku.
Všetko bolo v poriadku.
„Šach – mat, vaša výsosť.“
Medzi lopatkami pocítila dotyk ostrého predmetu. Na moment prestala dýchať. Návšteva prišla skôr, než čakala. Pomaly sa otočila.
V prítmí rozoznala podobu muža. Tú tvár už videla – pred dvoma týždňami na zhromaždení. Bol to chlap, ktorý sprevádzal kráľovnú Daray. Zabijak.
„Kto si?“
„To isté by som sa mohla opýtať ja,“ odvetila Bree a hlas sa jej jemne zachvel.
„Lenže neopýtala. Okrem toho, predsa to vieš. No kto si ty? Blodwen nie, tým som si istý.“
Na chvíľu zaváhala. „Kde berieš to presvedčenie?“ pokúsila sa vyhnúť odpovedi.
„Bol som pri jej... ako to nazvať... skone?“
Ten divadelný tón ju pobúril.
„Takže si to bol ty!“ zavrčala.
„Hop hop, tichšie, vaša jasnosť,“ priložil jej prst na pery. „Nerád by som to ukončil skôr, ako sa dozviem všetko, čo potrebujem.“
„Na to, že máš dočinenia s potomkom mocných, si dosť sebavedomý,“ nadhodila ľahostajne.
„Naozaj?“ usmial sa. „Keby si ma dokázala zabiť, už by si to urobila. Lenže ty to nedokážeš. Však?“
Provokačný tón v jeho hlase ju vytáčal. Okrem toho, že bol zle informovaný, bol navyše ešte aj drzý a hlúpy. Túto kombináciu skutočne neobľubovala.
„Ale aj tak by ma zaujímalo, ako si to na zhromaždení urobila,“ vytrhol ju z krátkej úvahy.
Ľahkú nervozitu vystriedal pocit uspokojenia. „Prekvapený, čo? Aj ja mám svoje tajomstvá. A tie niečo stoja.“
„Dovoľ mi, aby som ti pripomenul, že nie si v pozícii vyjednávať.“
„Dovoľ mi, aby som ťa oboznámila so skutočnosťou, že v pozícii vyjednávať som.“
Jej sebaisté vystupovanie ho zarazilo.
„Vážne?“
„Naozaj,“ prikývla. „Pozri sa na to takto. Môžeš ma zabiť a nedozvieš sa nič. Alebo môžeme urobiť výmenný obchod – informácia za informáciu.“
Zaváhal. „A čo z toho budeš mať, keď ťa potom aj tak zabijem? Alebo získavaš čas a dúfaš, že niekto zo stráží ťa príde zachrániť?“ privrel podozrievavo oči.
„Nebuď smiešny,“ odbila ho. „Chcem vidieť chlapa, čo by neohlásene vstúpil do mojich komnát. Ah, vlastne sa naňho pozerám,“ dodala sarkasticky.
„A čo z toho teda budeš mať?“ zopakoval predstierajúc, že jej poslednú narážku prepočul.
„Nuž,“ začala Bree. „Ukojím jednu zo svojich menej chvályhodných vlastností. Som totiž strašne zvedavá.“
Chlap na chvíľu stíchol a mlčky si ju premeriaval. Potom neveriacky pokrútil hlavou a odfrkol. „Je to hlúposť, ale budiž. Pýtaj sa.“
Nad otázkou nemusela dlho rozmýšľať. Vedela, čo im všetkým už nejaký čas vŕtalo hlavou.
„Dobre. Z udalostí, ktoré sa poslednou dobou udiali, je jasné, že máme medzi sebou zradcu. Kto je to?“
„Barbod,“ odvetil po chvíli váhania.
„To je...“ začala loviť v pamäti. „To je člen rady starších, že?“
„Správne. Teraz ja.“
Prikývla.
„Na zhromaždení sa ti podarilo rozžiariť váš erb. Bolo to síce veľmi nepresvedčivé,“ vystrúhal grimasu, ktorou sa jej snažil naznačiť, čo si o jej schopnostiach myslí, „ale predsa. Ako si to urobila?“
Bree sa ticho zasmiala. „Taká premrhaná otázka. Už som ti to predsa povedala. Som potomkom mocných. Tieto schopnosti mám v krvi.“
„A kto teda si?“ zamračil sa.
„Chyba,“ usmiala sa sebaisto. To už je ďalšia otázka. Na rade som ja.“
Zavrčal. „Dobre.“
„Taaak... kto zabil Vinoda?“
Tentokrát sa zasmial on. „Naozaj to chceš vedieť?“
„Chcem.“
„Barbod.“
„Bastard.“
„A kto teda si? Ako je možné, že si z línie mocných?“
„Nuž...“ začala Bree váhavo. „Vieš, nie je to zvykom. Ale Blodwen mala dvojča.“
„Dvojča,“ zopakoval mechanicky.
„Dvojča.“
„Takže ty si...“
„Jej sestra, správne.“
„Hm,“ muž sa odmlčal. Zdalo sa, že si utrieďuje v hlave informácie. Bree nervózne prešľapla, uvažujúc, čo bude nasledovať. Za hrozbu ju zjavne nepovažoval – určite i vďaka jej roztrasenému výkonu, ktorý predviedla na zhromaždení – inak by s ňou skoncoval oveľa skôr a nedovolil by si takúto nočnú konverzáciu pri svite mesiačika. Tušila, že čas sa kráti a čoskoro nastane zlomová situácia. Vrah sa ju pokúsi poslať za Blodwen, no ona sa s ňou ešte stretnúť nechcela. Možno raz... ale nie dnes.
Nablízku nemala žiadnu zbraň. Tá by jej však aj tak nebola veľmi platná, proti elitnému zabijakovi by sotva mala šancu. Musela siahnuť po schopnostiach, ktoré prináležali jej rodu, no v ktorých sa ešte necítila doma – a vedela, že ešte dlho sa ani cítiť nebude. Bola to predsa len krátka doba, odkedy sa dozvedela pravdu o sebe.
„To mi stačí,“ ozval sa náhle. „Zbohom, kráľovná.“
Rozmach mečom.
Zo spálne sa ozval výkrik.
●●●
Kyros sa strhol. Hradom sa rozľahol rev. Prichádzal od komnát kráľovnej.
Bree.
Vystrelil z postele a vybehol na chodbu.
Tak ako bol – len v nočnej košeli, ktorá za ním v rýchlej chôdzi voľne viala – sa náhlil dlhou chodbou, ktorá oddeľovala ich komnaty.
Už z diaľky videl, že dvere sú otvorené. Hliadka musela vtrhnúť dnu. Začal ho oblievať studený pot.
Keď dorazil k izbe, bez váhania vstúpil. Obišiel stráže, obarene civiace na...
Zastal.
Uprostred izby stála Bree – zjavne otrasená, inak ale bez známky nejakého zranenia – a pri jej nohách ležalo dymiace telo. Až teraz si uvedomil ten strašný zápach spáleniny. V úžase otvoril ústa a o krok ustúpil.
„To bol...“ vytlačil zo seba, neschopný dokončiť vetu.
„Láidirský nájomný vrah,“ dopovedala zaňho potichu.
„A ako to, že vás...“
„Bol zhovorčivý. Nepredpokladal, že by som bola schopná ho... usmažiť.“
Prekročila telo a podišla k starcovi.
„Ste v poriadku? Ani som sa neopýtal...“
„Som,“ odvetila unavene. „Len neviem, či dnes ešte zaspím. Je tu strašný puch.“
Divne sa zasmial, hľadiac na telo ležiace na zemi. Jej pokus o humor v tejto situácii vyznel trochu absurdne.
„Kyros?“
„Áno?“
„Dajte zvolať radu starších.“
Comments
Pridať nový komentár
Toto je pre mňa taká solídna chuťovka. Milujem komplikované príbehy s "dežaví" sú krásne pripomenutie predošlého deja a keď sa podaria (tak ako tebe toto), nádherne zmetú čitateľa.
(Mimochodom, tento príbeh by sa dobre čítal ďalej, hoci neviem čím by ešte mohol prekvapiť :D)
Skrátka, je chválitebná (na "B") :D
Len tak ďalej
Som rada, že sa Ti páčilo.
K tomu "pokračovaniu" - toto je jedna z mála mojich mála poviedok, kde som nemala nutkanie ho písať.
Celé dočítané. A dojem... hm. Neviem to dobre vyjadriť. Ako som spomenula, ten humor a spôsob reči mne osobne veľmi nereže, ale to môže byť len záležitosť vkusu a štýlu. Páčilo sa mi zopakovanie úvodnej scény v poslednej časti, no v niektorých veciach som mala problém sa zorientovať a musela som sa k nim vracať. Tiež som nepochopila, prečo chlapec umrel, keď zásah šípom cítila Bree – alebo ho šíp prestrelil a tak trafil aj ju? Je fajn, že v poslednej časti sa niečo vysvetlilo, no tie odhalenia mi nepripadali až také prekvapivé a čo sa týka samotného záveru, buď som ho nepochopila, alebo mi v ňom čosi chýba... ale všetko ostatné bolo fajn, hoci to vyznieva, akoby toho ostatného už veľa neostalo. :-) Lenže... snáď sa neurazíš, ale myslím, že chápem, prečo táto poviedka v súťaži skončila tak ako skončila. Je to nadpriemerný text, ale chýba tomu určitá údernosť a ten štýl fakt nemusí každému pasovať.
súhlasím s celkovým hodnotením podľa Adhary...
ale môj názor je o niečo pozitívnejší, lebo:
Mne naopak tento štýl aj jazyk vyhovuje. Takže to pre mňa bolo naozaj skôr príjemné čítanie.
S orientáciou som problémy nemal, aj keď je pravda, že čovek nastavený mysľou na iný žáner, by sa mohol strácať.
A čo sa prekvapení týka... Povedal by som, že ich sila je o to menšia o čo väčší počet fantasy príbehov má čitateľ načítaných.
Ale celkovo to hodnotím - subjektívne - ako veľmi dobrý text - tak na 3 až 4 hviezdičky z 5. (asi 7 z 10)
Každá ďalšia časť bola zaujímavejšia a aj záver sa mi páčil. Mňa osobne tretia a štvrtá časť bavili najviac a najlepšie sa mi čítali. Dej mal spád a príbeh krásne plynul. Taktiež chválim začiatok tejto časti, ktorý bol podobný ako začiatok celej poviedky. Ja to hodnotím asi ešte kladnejšie ako predošlí enigmáci, dal by som tomu 8 bodov z 10.
Vyjadrím aj trochu kritickejšie postrehy, nie za cieľom niečo haniť, ale možno s niektorými z nich budeš súhlasiť a pomôžem ti tak stále sa zlepšovať. Samozrejme sú to moje subjektívne postrehy, každý to môže vnímať inak.
Miestami sa mi zdalo, že Bree má trochu neucelený charakter, najmä v tejto poslednej časti pôsobila chladnejšie a omnoho sebavedomejšie, ako doposiaľ. Dej a celkové vystavanie príbehu bolo skvelé, ale osobne mi celkový dojem z tejto poviedky ubral práve fakt, že som sa za celú poviedku nedokázal vžiť s Bree, a tak som poslednú scénu, kde jej hrozila smrť neprežíval asi tak, ako by si si ako autora priala.
Po dočítaní celého diela, by som povedal, že v druhej časti, kde sa Bree a Leith rozprávajú o spoločnosti ich sveta a mocných, je táto pasáž zbytočná, pretože z pohľadu celej poviedky, nepotrebujeme poznať systém tohto sveta. Aspoň pre mňa to nebolo potrebné. Skôr by som tam dal nejaký rozhovor, kde by sme sa dozvedeli trochu viac o Bree, o jej detstve, kde vyrastala, v akých podmienkach atď. Vo svojom komentári v druhej časti som taktiež spomínal, že chlapec Vinod podľa mňa mohol trochu inak reagovať na príchod Bree, neskôr som si tú nereakciu vysvetlil tým, že si jeho charakter chcela vytvoriť inak, ale keďže si ho v ďalšej časti zabila, možno by bolo lepšie, keby tam prejavil city zo straty matky, aby sa trochu viac priblížil k čitateľovi, a tak by jeho smrť možno pôsobila trochu viac emotívnejšie.
Ale ako hovorím, bavilo ma to, príbeh mal spád, zaujímavé rozuzlenia a teším sa na ďalšie takéto krásne kúsky od teba.