Samica zišla zo schodov a asi by si ma ani nevšimla, keby som jej nevbehla do cesty.  Skoro o mňa zakopla.

   ,,Ty potvora!", zvolala, nie však káravo. Potom vošla do pivnice. Nešla som za ňou. O pivnicu som nemala záujem. Nič okrem jedenia a spania sa tam nedalo robiť.

   Celé predpoludniesom behala po dvore a naháňala pohybujúce sa veci. Jediné, čo mi prekážalo, bolo to neznesiteľné horko. A k blížiacemu obedu silnelo. Začalo mi byť zle.

   Pustila som sa teda do hľadania vhodného tieňa, kde by sa dalo spať. Vedľa pivnice stál celkom slušný autánok, na ktorého lavici stála debňa podobná tej, v ktorej som spala v pivnici. Bola v tieni a vyzerala nádejne. Problém bol dostať sa hore.

   Postavila som sa pod lavicu. Prikrčila som sa. Všetko bolo pripravené ku skoku. Urobila som to. Skočila som. Chvíľu som letela vzduchom a potom som sa zachytila o okraj lavice. Podarilo sa mi vyštverať sa hore. Dokázala som to! Vliezla som do debničky a zaspala som.

                                                * * *

   Postupne som sa začínala nudiť. Môj život bol veľmi jednotvárny. Vstala som. Najedla som sa. Potom nastal čas na hry. Spánok. Jedlo. Hry. Jedlo. Noc strávená v pivnici. Proste nuda.

   Jedna vec sa ale zmenila. Starý samec, ktorý ma vždy sledoval, ma začal volať Šablička. Vraj podľa môjho chvostíka. Aj tak na to meno nereagujem. Neprídem na čičiči, na Šabličku, na mačiatko, na nič! Len ležím, počúvam a zabávam sa. Nie som pes, aby som pribehla na každé slovo. Ani Rita toto pravidlo nedodžiava, a to je pes! Len niekedy. Keď nemusí ona, nemusím ani ja!

   V poslednej dobe som bola smutná. Cítila som sa osamelo. Rita bola fajn, ľudia boli fajn (Strakuš sa tomuto dvoru našťastie vyhýbal poriadnou okľukou), ale druhé mačky nemohli nahradiť. Ja som túžila po kamarátovi.