Ihličia stromov

melódia divokých hromov

vôňa lesného  dažďa

sucho sa na kožu nelepí-dokonalá vražda.

Vánok vetra ruší pokoj vlasov-letia

vznášajú sa v jeho rytme

bez tušenia,  stratené v tme.

Šaty biele, utkané z prášku mesiaca

hrejú pokožku nôh,

zanechávam mnoho malých i veľkých stôp.

Jemná plachta utkaná z lupienkov ruží

Zem, tá vie i tuší.

Rýchlym tempom, úsmevom,

nadšením, silou, v srdci s veľkou radosťou

nechávam sa ponárať na mäkkú plachtu ruží

dušu ponoriť do hodvábu,

vypestovať v srdci záhradu.

Je to dotyk svieži,

emócia, ktorú moje srdce jedine rieši,

nebo jagavé, hlboké ako samotný oceán

ligotavé, jemné, krehké ako porcelán.

Myšlienky sa stratili,

červené emócie sa  domov vrátili.

Ruky ponorené

v stovkách kvetov prsty stratené

a pery?

Tie z toľkých úsmevov zmätené.

Obklopuje ma čistota tmy,

keď v mysli nezúria hromy

cítim pokoj, cítim kľud

vidím pred sebou cestu bez zákrut,

moju milovanú púť.

Pokojne ležím, až kým sa tu blesk neozýva

čiernotu-pani búrku do tanca pozýva.

Melódie klavíra, chlad vetra

všetko do seba splýva.

Zlo vylieza z hôr sa odkrýva

do boja svetlo vyzýva.

Všetko navôkol zvädlo,

sucho, prázdnota

všetko spoločne sa na trón posadilo

nevedomky sadlo.

Nohy sa mi trasú

kričiace slová bez hlasu

potrebujem pomoc, oporu

žiadne  útočisko, dolinu, či horu.

Strach sa dostáva do krvi-až do tela

jedna polovička mňa si myslí, že som zlyhala

že nie som zrelá

myslí, že na výhru nie som dospelá.

Všetko navôkol mizne do neznáma,

mizne pomaly od večera do rána.

Les trpí, krvavá rana,

pokoj a harmónia zmizla, kde ma pána?

Všetko narieka, plače

chlad po chrbte zúrivo skáče.

Ako bremeno, čo človeka ťaží

tak smútok-šťastie uzamknuté v klietke straší.

Neviem, kam sa pohnúť

neviem ako všetko stopnúť.

Krídla deravé, smútkom zničené

z bieleho prášku vyzlečené.

Zhnité lístie sa po zemi váľa

pani temnota na každom rohu máva.

Mraky, tie slnko ubíjajú

o zatmení snívajú.

Každým jedným krokom vpred,

vzniká suchý smäd,

hlina sa s blatom lepí

kráčam ako človek slepí.

Hmla, vlhkosť zapĺňa hlavu

tma sadá na ostrú trávu

nohy sa mi podlamujú, nevládzu

láska zomiera, moja duša stráca vládcu.

Všetko stratilo radosť,

smrť zabíja mladosť,

kvety plačú

a hviezdy?

Tie hasnú,  z nebies skáču.

Srdce búši, strácam dych

pomaly sa láme je plné krýh.

Oči sa zatvárajú... poberajú do sna,

keď dospejem,  zobudíš ma?