Voda oblieha brehy,

a noc za deň sa mení.

Potichúčky obrusuje kamene,

sťa najsvätejšie svätyne.  

A osud tohto kameňa,

osudom mojím sa stáva.

A ja... pre dnešok svätyňa,

nie vo vode, však v živote,

čo so mnou sa pohráva. 

A ja... malá ľodka plná faciek,

v búrke rozohranej zhora.

V živote z rubikových kociek,

už zas padám dole zdola. 

Ako hurikán som v tichom vetre,

oblečený vo fantazi ružovom svetre.

Hľadám múzy na styk pre mňa milý,

nech z fantazi chlapca,

je muž spanilý.

A ja... burina v poľnej tráve,

sťa ruža v kytici ruží.

Ženiem sa v prchkej sláve,

po tom, po čom túžim?

Ako samec, ako jedinec,

nie inak, len takto jedine.

Veď jednotvárnosť ako samota,

mi znova hlavu pomotá.