Poznáš silu pocitu byť doma?

Snáď to bude toto, násobené stoma.

Jar je tu.

Okno si otvoríš a dýchaš zhlboka.

Počúvaš zvuk vody z blízkeho potoka.

Púpavky vystrčia hlavičky strapaté,

v maštaľke pribudne kozliatko okaté.

Slivky, hrušky, lipa, orgován, jablone

odejú sa kvetmi, každý inej vône.

Pozeráš na ten div prekrásneho sveta

a hoc už dospelý, tešíš sa jak dieťa.

A hľa, leto tu je.

Klop-klop, počuť z dvora.

Gazda kosu kuje, šťastím šumí hora.

Dolu pod Kriváňom sienko sa už suší

a kto čo len trošku ponuku lúk tuší,

uteká ku pníčku, kde jahody zrejú,

dubáky v trávičke veselo sa smejú.

                        Pestré motýliky hrajú sa vo vánku,

                        kosci pod svrčinou oddali sa spánku.

                        A ty ideš nabrať vody zo studničky,

                        pomaly ju piješ, piješ pomaličky.

                        Večierkom, keď slnko za horu sa skrýva,

                        poberieš sa domov, kde pokoj prebýva.

                        Na cestu ti mušky svätojánske svietia

                        a ty, hoc dospelý, tešíš sa jak dieťa.

                        A vetrík-nezbedník už jeseň ohlásil.

                        Lístoček na strome zotrvať nemá síl.

                        Vrecia na políčkach zemiakmi plnené

                        jak huby po daždi vyrástli zo zeme.

                        Konča role drobizg púšťa si šarkana,

                        furman s vozom ťažkým koníky poháňa.

                        Už sú plné sýpky, pivnice, stodoly,

                        znavení, lež šťastní, všetci, čo tu boli.

                        Slnko večer skorej za horu zachádza,

                        rúčkami teplými krajinku pohládza.

                        Vysoko v oblakoch divé husi letia

                        a ty sa raduješ stále ako dieťa.

                        Zima prišla.

                        Dobre sa už spinká tým, ktorých

                        zas hreje bielučká perinka.

                        Mrázik deťom líčka štípe, sniežik z oblohy sa sype.

                        Keď si vločky políhajú, zvedavo sa rozkukajú,

                        kde ich nová postieľka.

                        Slniečko im kurizuje, zlaté lúče ukazuje,

                        krúti sa jak vrtielka.

                        Vezmeš lyže, vkročíš doprostred tej krásy

                        a žiješ jej rytmom, miluješ ju asi.

                        Kde tvoj zrak dovidí, tam náruč domova,

                        pocity mocnejšie ako príboj mora.

O čosi rýchlejšie srdiečko ti bije

a ako dieťaťu, tak radostne ti je.

                        Už máš súčin vyrátaný? Urobil si krát?

                        Nezabudni ale ešte niečo pričítať?

                        Čo je to, sám najlepšie vieš.

                        Je to vždy v tebe,

keď sa domov z diaľok vraciaš,

tá ohromná sila hnacia,

uhlík v pahrebe.