"Nemáš šancu byť mojou." - To povedal si mi raz.

A tak, ako sa k zemi skláňa zrelý klas,

tak znela tvoja reč, tvoj hlas.

Zrelo a rozumne.

A keď ja volám: - "poď ku mne!",

nuž prídeš, spomenúc si, že aj ty si bol rád dieťaťom

a rád si dvíhal hračky zo zeme...

A teraz ja, v rukách tvojich, som takou hračkou

dvíhanou z prachu ťažkých chvíľ.

Och, Bože, ako mi je len v tie okamihy dobre!

Ako mi dobre žiť!

Či to vie niekto pochopiť?

Či aj tie detské hračky, čo ožívajú v rukách detí,

cítia to isté?

Tú radosť (sťaby) života?

Či je to iba fantázia, ničota chvíľkovo vzkrieseného mozgu?

Asi som hračkou v tomto vesmíre.

Ale akou! Jak mi to drahé! Premilé!

Hoc aj len tvojou hračkou byť!

Bo nemožno mi ťa neľúbiť!

A že tvojou byť nemám šancu?

A koho som?

Veď tvoja len!

Či smiešne je to, keď hračka volá - "Milujem!" ?