WELCOME !!!

Práve ste otvorili weblog, v ktorom musíte prestať chápať, aby ste pochopili (a možno aj tak nepochopíte:) Teraz prosím na chvíľu zabudnite na všetky racionálne princípy týkajúce sa písania príbehov... Pokúste sa nahliadnuť hlboko a zachytiť postavu. Nebude to jednoduché :) ale ak niekto z Vás čitateľov poznal v živote skutočného egoistu, myslím, že mu tento úryvok nebude až taký vzdialený. Pokúsila som sa vykresliť dušu takého človeka a nie písať sci-fi. Zainteresovaným možno dojde o čo sa jedná, ale ja by som sa rada dozvedela, či by tomu porozumel aj "nezainteresovaní" :) nechcem strašiť hneď na začiatok. Nie je to plytký príbeh, nie je to len dej a postavy... :) je v tom trochu viac. Prajem príjemné čítanie. S pozdravom Mazúchová ;)
P.S. Myslite dvojzmyselne :D

„Prepáčte, vy ste kojot?“Adam sa nechápavo obzeral okolo seba, no nikoho nevidel. Hlas bez tela... hrôzostrašné!

„Ja?“ Zaskočený odvetil na otázku otázkou ešte stále hľadajúc čosi v prázdnom bielom priestore navôkol.

„Áno vy. Ste kojot?“ Ozval sa zas ten hlas.

„Nechápem, kto je kojot? Ja sa volám Adam.“

„Ááá... takže Adam. A tváriš sa, že nechápeš, v poriadku. Kojot? No kojot je predsa (v ľudskom ponímaní) egoista, prašivá samoľúba karikatúra, napodobenina, pretvárka. Je to maska, niečo čo je a predsa nie je, Kojot je vlastne prízrak. Hmlistý, beztvarý, nevypočítateľný, nespoľahlivý priateľ, čiže ne-priateľ...“

Vtom mu Adam skočil do reči.

„Prepáčte, pán... Hlas, ale kto ste? Čo ste zač a kde to vlastne som?“

„Hmm...“ Hlas dumal so založenými rukami. Príkro si chlapca premeriaval a potom sa trochu povýšenecky zachechtal.

„Tak milý Adam, vitaj vo svojom vnútri...“  Hlas sa k nemu nahol s rozpaženými rukami. V tvári mal zvláštny výraz, čosi, čo vypovedalo o jeho neskrývanej škodoradosti. Vtom sa Adam prepadol kamsi pod seba. Padal dlho a padal do ničoho, do prázdna. Nakoniec sa ocitol na dne tej hlbočiznej čierňavy. Dopad ho zabolel. Keď sa trochu spamätal, poobzeral sa okolo seba a potom zdvihol pohľad hore, tam k miestu odkiaľ sa sem dostal. Žiarivo biely vrch mu teraz pripadal akoby bolo na míle vzdialený, pričom sa mu záblesk jasného bieleho svetla javil ako miniatúrna guľôčka. Ako keď v noci svieti na oblohe mesiac, len v zmenšení 100x100 a ešte pod dvoma mikroskopmi zároveň. Vstal a prášil si rozgajdané nohavice. Až teraz si vlastne všimol, že je oblečený veľmi chudobne, horšie ako bezdomovec v obnosených veciach z kontajnera.

„Čo to mám sakra na sebe?!“ Zahromžil a v rukách požmolil látku prežratú moľami. Vtom ho v doterajšom pokojnom bezvetrí ovial zúrivý víchor a keď ustal, Hlas mu prehovoril priamo pri uchu, až sa Adam strhol a uskočil o tri kroky ďalej.

„Svoje oblečenie, predsa...“ Zasyčal.

„Ale ja som sa takto nikdy neobliekal! Je to odporné!“

Hlas pokrčil plecami.

„Vo svojom vnútri sa obliekaš podľa svojich činov. Teraz aspoň vidíš, za čo tie tvoje stáli.“

„Kde to som?“ Pokračoval Adam otázkou a v tvári sa mu ešte stále zračilo znechutenie z handier, čo sa mu lepili o pokožku.

„Už som ti hovoril. Si vo svojom vnútri.“ Hlas si založil ruky vbok a rozhliadal sa, akoby dúfal, že tu nájde aspoň niečo. Aj Adam sa rozhliadol. Všade sa rozvaľovala lenivá čerň. Nečinne si hovela kamkoľvek sa pozrel. Nič vľavo, nič vpravo, nič pod ním ani vedľa neho...

„A prečo tu nič nie je?“ Opýtal sa nechápavo. Hlas nechal tú otázku doznievať až bolestne dlho.

„To sa musíš opýtať niekoho iného...“ Odvetil Hlas tajnostkársky.

„A koho?“ Nechápal Adam.

„Sám seba...“

Adam začínal mať strach a mierne spanikáril...

„Kde to som? Prečo ma takto vypočúvate? Odvliekli ste si ma do nejakého svojho výskumného centra, alebo čo?! Čo vlastne chcete? Dajte mi pokoj!“ Vrieskal do prázdneho priestoru naokolo.  

„Kľud, Adamko... veď to som ja! Ten, ktorý s tebou trávil každú sekundu po celý tvoj život a nikdy si ho nepočúval...“ Šepkal Hlas ironicky, stále mu zavesený na uchu.

„Kto vy?!“

„No ja, nespoznávaš ma?“

„Nie, nespoznávam váš hlas, nikdy som taký hlas nepočul!“ Zúril Adam.

„Nepoznáš Hlas Svedomia?“ Adam sa pozastavil. Postupne klesol na zadok, ruky sa mu zviezli pozdĺž tela. Nehýbal sa, len tupo čumel pred seba a premeriaval si Hlas Svedomia. Táto hra ho začínala vyčerpávať.

„A ďalej?“ Jachtal bezmocne.

„Teší ma.“

Adam mlčal.

„Podávam ti ruku, chlapče, ty nevieš čo sa patrí?“ Oboril sa naňho Hlas vyčítavo.

„Ale ja vás nevidím...“ Bránil sa chlapec.

„Ach drahý! Ty si tak zaslepený... Takéhoto zaslepenca som veru ešte nevidel.“

„Nie som nijaký zaslepenec!“ Namietal Adam. „Ja vidím náhodou veľmi dobre, nie som žiaden mutant, ani postihák, ale normálny človek!“

„A nenapadlo ťa, prečo v tvojom vnútri nič nie je?“

Adam sa zamračil.

„Lebo si predsa zaslepený...“ Dodal Hlas s miernym odľahčením.  

„Hovorte si tomu ako chcete, čo mi už len nejaký hlas urobiť?!“ Vyštekol povýšenecky. Hlas sa zháčil a neveriacky pokrútil hlavou.

„Je na čase, ukázať ti ako sa mýliš.“

Tma okolo nich sa rozplynula a odrazu sa ocitli v okrúhlej miestnosti, predelenej na dve polovice. Každá tá polovica mala svoj vlastný štíhly stôl v tvare polmesiaca, pričom stred miestnosti pretínal úzky priechod medzi stolmi. Priechod bol na druhej strane zakončený piatimi schodíkmi a za nimi bolo v podlahe vsadené bohato zdobené zlaté kreslo. Zem pokrýval karmínovočervený koberec.

Jeden zo stolov bol strieborný a druhý medený. Za strieborným stolom sedela mladá žena. Mala trochu postrapatené čierne vlasy, pery zovreté v akomsi nadurdenom úškľabku. Oči mala zvýraznené hrubou čiernou linkou, a jej pohľad pôsobil odstrašujúco. Po Adamovi len fľochla očami a vzápätí sa vrátila k pilníkovaniu si nechtov.

Oproti nej za medeným stolom sedel postarší muž, ktorému sa vlasy a brada beleli od šedín. Na jeho vek by človek povedal, že to bude vyzretý a múdry chlapík. On si však len ignorantsky čítal noviny s nohami ležérne vyloženými na vzácnom medenom stole, posiatom rôznymi ornamentmi. Taktiež si Adama nevšímal.

Hlas stojaci tesne vedľa Adama sa zhlboka nadýchol a rázne  zreval na obidvoch:

„Okamžite sa spamätajte! Adam je tu...  To vám už nič nie je sväté?!“ Žena a muž sa znudene odtrhli od svojich „starostí“ a ledabolo sa postavili na pozdrav.

„Fíha...“ Začudoval sa chlapec. Hlas naňho prísne zazrel.

„To si mal urobiť ty.“ Vyprskol a potom Adama poviedol stredom miestnosti až ku kreslu, kde mu prikázal sa posadiť. Bolo trochu tvrdé a zaváňalo novotou, akoby v ňom ešte nikdy nikto nesedel.  

Teraz mal Adam možnosť prehliadnuť si miestnosť lepšie. Strop tvoril polkruh, cez ktorý dnu prenikalo jasné svetlo a svietilo len na pravú časť miestnosti, teda na strieborný stôl, kde sedela žena v čiernom. Medený stôl stál skrytý v tieni. Zvláštne, pomyslel si chlapec, no viac tomu nevenoval pozornosť.

„Kde teraz sme?“ Opýtal sa Hlasu stojaceho vedľa kresla.

„V Súdnej sieni.“

„A kto sú oni?“ Kývol hlavou na starca a ženu, čo sedeli za strieborným a medeným stolom oproti sebe.

„To si ty.“ Objasnil mu Hlas.  

Ja?“

„Všetko vôkol teba, Adam, si ty.  Nachádzame sa predsa v tvojom vnútri. Táto sieň, ja, Dora aj Zoltl, my všetci sme tvojou súčasťou. Tu môžeš spoznávať sám seba, vidieť, aký v skutočnosti si.“

„Prečo som sa tu vlastne ocitol?“

„Lebo je načase urobiť rozhodnutie, ktoré ovplyvní tvoj život. Sme tu pre ňu...“ Povedal Hlas a prstom ukázal na postavu v strede Súdnej siene. Adam si vôbec nevšimol, že by prichádzala. Bolo to mladé dievča zahalené v jednoduchom vyblednutom plášti. Hlavu so zlatistými vlasmi jej prikrývala kapucňa.

„Kto je to?“

Hlas mávol rukou a dievča zhodilo svoj plášť na zem. Pod tým rúškom jednoduchosti sa skrývala až dych vyrážajúca krása. Adam tú tvár poznal. Hela. Kedysi s ňou chodil a ona sa doňho zamilovala zrejme viac ako mala. Čo už. Vždy ňou vlastne kúsok pohŕdal, lebo priveľa mudrovala. V jednom kuse mu opakovala, ako ho nesmierne ľúbi, ako ju bolí, že ju od seba odstrkáva... Po čase začala mať pripomienky, že je vlastne veľký egoista zahľadený do seba. Proste mu v jednom kuse niečo vyhadzovala na oči. No nikdy pred tým si nevšimol, že by bola taká pekná... Vtom sa pozrel na svoje dotrhané špinavé oblečenie a trochu sa zháčil. V ušiach mu zneli slová Svedomia : Vo svojom vnútri sa obliekaš podľa svojich činov... Tu sa nemáš kde ukryť.

Zo Zamyslenia ho vytrhol Hlas:

„Dora a Zolt predstavujú tvoju zlú a dobrú stránku. Obyčajne sa v Súdnej sieni preberá téma – ktorú tvoju vlastnosť v akej situácii presadiť. Tieto dve postavy sú neustále v nejakom spore. Hádajú sa najmä pri konzultáciách, lebo každý z nich sa snaží presadiť si svoje. Strieborný stôl vzadu znázorňuje svetlo, ktoré naň aj dopadá, čiže tvoje svetlé stránky. Naopak, za medeným stolom sedí v tme tvoja zlá stránka. Striebro je vzácnejší kov ako meď, lebo dobro by malo premáhať zlé. No najdrahší kov je zlato. Z neho je vyrobený trón, na ktorom sedíš. Symbolizuje teba, lebo nech by sa v Súdnej sieni udialo čokoľvek, ty máš právo si vybrať. Dobro môže zvíťaziť nad zlom, no stále sa môžeš rozhodnúť pre zlo, alebo naopak."

„Prečo potom Dora sedí za strieborným stolom a Zolt za medeným, keď to má byť opačne?“

„Viac vecí, je v tvojom vnútri opačne. Ty si totiž svojou ignoráciou a zaslepenosťou nie len voči druhým, ale i voči sebe postavil tieto dva elementy svojho vnútra  na jednu rovinu, čo je nemysliteľné! Pôvodne sa konzuli volali Zora a Dolt. Sú to dve začiatočné písmená Z a D, ako zlo a dobro. Ale potom to prišlo, vzbúrili sa. Stereotypný život dobra a zla ktorý v tvojom vnútri nemá žiadnu váhu ich začal poriadne otravovať, úplne sa vymkli kontrole a dodnes si robia čo chcú. Zo závisti si svoje mená vymenili a nastal úplný chaos. Zora bola predstaviteľka tvojej zlej stránky a Dolt zas tej dobrej. Vieš si predstaviť čo nastalo, keď si úplne prehodili svoje roly. Tvoje zmýšľanie, konanie, vnímanie je jednotvárne a preto sa Dora a Zolt takto hašetria. Nemajú čo robiť, nudia sa a tak vyvádzajú...Väčšinou sa ľudia totiž snažia skúmať svoje vnútro, keď už nič iné nie je na pretrase. Ale úprimne, Adam, ty ani nevieš, aké sú tvoje dobré a zlé stránky...

Máš to tu pomiešané, chlapče. Teraz si dostal možnosť nahliadnuť do reality. Dora a Zolt sú tvoj obraz. Rozmaznaní nafúkanci, ktorí hľadia len na seba. Absolútni sebci, bytosti bez pochopenia, bez štipky empatie.“

„A čo to má všetko vlastne spoločné s Helou?“

Hlas neodpovedal. Díval sa do stredu Súdnej siene. Adama to donútilo pozrieť sa tam tiež. Dora si pilníkovala nechty. Vzápätí prestala.

„Hoď mi tie noviny!“ Zaštekala na Zolta a tresla pilník o strieborný stôl. Zolt vykukol spoza novín, uštedril jej jediný pohŕdavý pohľad a znovu sa začítal.

„Povedala som daj to sem!“ Vrčala Dora a od zúrivosti, ktorá v nej narastala sa výhražne postavila od stola. Zolt jej pre pokoj hodil noviny a ona jemu zas pilník. Nebolo na tom nič čudné... vôbec nič... čo je divné na tom, že si starec pilníkuje nechty?

„Vidíš tam tú kosť?“ Spýtal sa Dory. Adam si medzi tým všimol, že s Helou stojacou uprostred siene sa čosi deje. Slabla... vytrácala sa.

„Hej!“ Skríkol na Doru a Zolta v nádeji, že si ju všimnú a niečo s tým urobia.

„Akú kosť? Žiadnu kosť tu nevidím...“ Odvrkla Dora a prevrátila stránku v novinách.

„Tá ceckatá s chutnou prdelkou... mňam, mňam, mňam...“

„Ahá...“ Prerušila Dora Zoltove zanietené mňamkanie. „Jasné, tu je. Mmm... pekná.“

„Hej!“ Zreval Adam, lebo Hela už stále mizla. Pozrel na Hlas, no ten len mĺkvo stál a díval sa pred seba na Súdnu sieň, akoby skamenel.

„Čo sa to deje s Helou?“ Opýtal sa chlapec.

„Mizne z tvojho života.“

„Posledný dobrý kúsok, čo ma kedy stretol? Ale to nie... toľkokrát mi pomohla a nestihol som jej povedať ani ďakujem!“

„Tak s tým niečo urob.“ Napomenul ho Hlas.

„Lenže oni ma nepočúvajú!“

Hlas pokrčil plecami.

„Heeej! Dora! Zolt!“ Vrieskal Adam.

„Takéto šminky by som chcela.“ Prehodila Dora len tak mimochodom. „Haló, Zolt! Počúvaš ma?“Zolt sa strhol zo zasnenia a žmúril oči aby dovidel k striebornému stolu na novinové stránku.

„Kúpim ti, na Vianoce...“

„Pche! Kedy si mi ty niečo kúpil?“

„A ty mne?“

Adam pochopil, že kričať na Doru a Zolta je márne. Ignorujú ho, tak ako on ľudí okolo seba. A kvôli jeho kojotnosti sa stratí aj jeho posledný dobrý kúsoček, jeho záchrana. Chvíľu na to, ako si to uvedomil, Hela nadobro zmizla. Vtom sa k nemu otočil Hlas. V tvári mal nespokojný výraz sklamania.

„Prečo si nevstal z trónu?“ Vyhŕkol, keď už bolo po všetkom a vzápätí kamsi odišiel. Adama ponechal samého napospas svojim vlastným výčitkám. Taký paradox, veď sa stačilo len postaviť! Ja kojot! Zmeravel Adam.

Hlas pristupoval k Adamovmu trónu uličkou pomedzi strieborný a medený stôl. V rukách  niesol podnos potiahnutý zamatovou, červenou látkou a na ňom ohavnú kojotiu masku. Zblízka však vyzerala ešte hrôzostrašnejšie. Z vnútra bola potiahnutá pevnou tmavohnedou kožou. Na mieste očí mala vyrezané dve šikmé jamky lemované čiernymi linkami tak, aby pripomínali mačku. To znázorňovalo faloš. Veľká papuľa plná jedovatých tesákov naznačovala nevhodne vyberané slová, ktoré svojím významom zraňovali srdcia ľudí. Stále studený a mokrý ňufák vetril problémy a v pravý čas vysielal signál „kedy treba zdrhnúť“. No a tisíce ostrých naježených chlpov predstavovali Adamovu nerozhodnosť.

„Vezmi si ju.“ Precedil Hlas pomedzi zuby a ponúkol mu podnos. Adam váhal.

„Ale čo som urobil zle?“ Jachtal.

„Nepýtaj sa čo si urobil zle, ale čo si urobil dobre. Na to je u teba ťažšie nájsť odpoveď. Si kojot. Zbabelý, ignorantský, hľadíš si len na svoje. Voči sebe si precitlivený, voči ostatným ľadovo chladný. Zaslúžiš si to.“

Adam vzal masku do rozklepaných rúk. Ako sa teraz zmení jeho život? Priložil si ju k tvári a o na sa mu divo prisala na pleť. No on nepostrehol žiadnu zmenu, cítil sa rovnako, ako pred tým. Naozaj mu padla ako uliata. Aspoň zbohatol o poznatok, že je ozajstný kojot!