Ponukám na posúdenie malý úryvok s môjho sci-fi príbehu. Na prvý pohľad nevyzerá ako sci-fi, ale v tomto prípade je to zámer.Ide o planétu veľmi podobnú Zemí. Iba má tu smolu, že dráhu jej slnka skrížila iná hviezda-veľmi horúci biely trpaslík. Ako sa blíži, život na planéte pomaly zaniká. Chcela by som počuť predovšetkým literárne ohodnotenie- či sa vám pred očami vybavuje obraz tej osady.A ešte ak ma upozornite na rečové chyby- budem rada. POSLEDNA KARAVANA Dom stal na úpätí zvetraných roztrieštených skál, obklopený vyprahnutou krajinou. Vlastne skôr ruina ako dom, iba trochu zachovanejší než ostatné ruiny niekedy bohatej osady. Široko-ďaleko sa rozprestierala púšť, červenkastá vypálená zem, husto posiata štrkom a úlomkami kameňov. Vedľa vyschnutého koryta potoka ešte sa týčilo niekoľko pokrútených holých kostier-kmene mŕtvych balzamových stromov. Kedysi bolo ich viac, z hustej aromatickej živice sa robilo drahé kadidlo. Ale už pár rokov za sebou sezóna chladna neprišla a nepriniesla spásonosný dážď. Oáza, napájaná jediným prameňom, márne odolávala púští. Ako umierali stromy a tráva- odchádzali jej obyvatelia. Teraz stala pustá a tichá, domy stavané na život mnohých generácii bez dohľadu chátrali, pomaly sa rozpadávali. Vietor pohvizdoval medzi komínmi, hádzal hrste červeného prachu do okien, ktoré hľadeli na vysušenú zem ako prázdne oči lebky. Jediným znakom života v tejto ponurej osade boli tri akary, pijúce vlažnú, troch slanú vodu zo žľabu pod prístreškom. Nesúmerne dlhé nohy a splstená srsť nerobila z nich krásavice, ale boli to najlepšie akary v okoliu. Každá stala by celý majetok, a to nečudo: pre majiteľa bola záchranou a obživou. Iba dobrá akara bola schopná prekonať púšť pri ceste do Južnej Zemí za tovarom. Voľakedy dávno viedla týmto krajom významná karavánová cesta, od ktorej zostali už len zvyšky- veľké ploché šľapáky pozdĺž hlavnej ulice. Rok od roku pribúdajúce horúčavy a sucha robili ale cestu čoraz nebezpečnejšou, a tak prúd drahých korení, kožušín a vonných olejov sa scvrkol do biedneho potôčika. Už len hŕstka odvážlivcov riskovala počas sezóny chladna vražednú púť kvôli výnosnému obchodu.V dedine na okraji skál tvrdohlavo sídlilo zopár rodín- potomkovia vodcov karavan, pašeráci a bojovníci, tvrdé ako vypálená hlina. Ale aj ich odolnosť nie je nekonečná. Behom posledných rokov sezóny chladu sa skracovali, prípadne neprišli vôbec. Púšť viac a viac útočila suchými vetrami, páľavou a pieskom. Pre obyvateľov prišli čierne časy- hlad a bieda. Vedeli že osada umiera. A aj celá planéta umierala, ale ešte nevedela o tom...
To že maľujete- veľký bod pre vás: môžete ilustrovať svoje knihy sama. S prekladom je problém. Pri prekladaní sa často buď stráca presnosť, buď krása vety. Ja to mám trochu jednoduchšie: môžem svoje veci ponúknuť do ruských vydavateľstiev. Sú tam niektoré edície, čo dávajú možnosť mladým a neznámym autorom vydať svoje prvotiny. Ale zatiaľ som našla akurát pre žáner action-fantasy a ešte detské knihy, detektívky. Aj tam to nevyzerá ružovo: tiráže sú 8000 ex.-žiadna sláva. Ale môžem sa aspoň pokúsiť s tou detskou. Mám rozpracovanú rozprávku /?/ o čertoch. Ale je dosť kontroverzná. Že by som ju dala najprv na mamtalent?
Obraz osady sa mi vybavil. :-) Ale úryvok mi pripadá príliš krátky na podrobnejšie hodnotenie. Zverejni toho viac a možno sa vyjadrím obsiahlejšie.
A pravopis? "Južnej Zemí" má byť Zemi, inak tam chyby nevidím. Len štylizácia poslednej vety "ale ešte nevedela o tom" mi pripadala dosť krkolomná, správnejší slovosled by bol "ale ešte o tom nevedela". Možno to občas takto býva v básniach, ale v próze to pôsobí neprirodzene...
Amputáciu hlavy si radšej nedajte urobiť. :-) Áno, je pravda, že málo ľudí číta sci-fi. Dokonca ho v súčasnosti už nečítam ani ja, hoci to píšem. Ako dieťa som to hltala, no v súčasnosti mi už príliš vadí striktné zaradenie sci-fi diel k hard alebo soft. Buď je niečo vedecká - s prepáčením - kravina ale sú tam hlboké city postáv a posolstvá, alebo to pripomína technickú príručku a charaktery postáv sú ploché ako diaľnica. Ja chcem oboje, to znamená vynikajúcu vedu, ale aj hlboké city. Preto som sci-fi prestala čítať a začala som sa pokúšať písať takú sci-fi, aká by vyhovovala mne. Tiež ma prepadávajú záchvaty zúfalstva, že to nikto nečíta, že to nemá nijaký zmysel, že ľudia chcú len brak. Potom si spomeniem na tých pár spokojných čitateľov a pomyslím si, že niekde ich musí byť viac. Sú náhodne roztrúsení po svete, len ich treba vedieť nájsť. Ale ako? Využívam internet a intenzívne ich hľadám a hoci kvantitatívne nie som s výsledkami spokojná, nevzdávam to.
Práve preto sci-fi píšem ja: také aké mi vyhovuje. A práve preto tento román zostava stále nedokončený-viem že asi ťažko ho niekedy vydám. Niet stimulov aby som to dopísala.Ohľadne našich čitateľov- myslím tých čo vysielajú na rovnakej vlnovej dĺžke s nami, určite niekde sú. Najviac pravdepodobne sú tam, kde čitateľská základňa je dostatočne veľká. Prípad Slovenska to asi nebude. Skôr anglicky-hovoriace auditórium alebo možno rusko-hovoriace, u nás sci-fi bolo vždy obľúbené. Aspoň kým ho nevytlačili elfy, upíri apod. Nerozmýšľala ste nad tým aby svoje vecí preložiť do angličtiny? Alebo na velikij i mogučij russkij jazyk?
Áno, v angličtine by to bolo lepšie. Alebo v krajnom prípade aj v češtine. No nemá mi to kto preložiť. Moja slovná zásoba anglického jazyka činí cca 50 slov a rozlišovať medzi jednoduchým prítomným a prítomným priebehovým časom som sa naučila až po 14 (nie, tam naozaj nechýba desatinná čiarka) rokoch štúdia tohto "nádherného" jazyka. Som skrátka jazykový antitalent a preložiť mi to tiež nemá kto - takéto veci sú strašne náročné na čas a okrem toho to nemôže prekladať hocikto, iba niekto s tiež aspoň minimálnym literárnym nadaním. Ruština a čeština ako menej rozšírené jazyky v našich krajoch a v našich časoch tiež neprichádzajú do úvahy. Ostáva mi len dúfať, že to raz vyjde v slovenčine a zaujme dostatočne širokú komunitu čitateľov, aby si môj román vzal na starosti kvalitný prekladateľ.
Jáj, prečo som sa len narodila na Slovensku? Je to síce krásna krajina, ale miniatúrnych možností... predstavte si, dve vydavateľstvá ma odpísali len preto, že to je sci-fi! (Takto to samozrejme nenapísali.) Ja si ale myslím, že vydanie by nemala byť jediná motivácia písania. Prečo by ste nemali román dokončiť len preto, aby sa vaše myšlienky nestratili, aby vzniklo niečo, čo vás prežije? Pravdupovediac, ja sa do vašej situácie viem len ťažko vžiť - nikdy totiž nezačínam písať niečo, pri čom nemám úplne jasné predstavy o konci a aj o celom deji - premyslené doslova do posledného písmenka. Ja akosi tvoriť popri písaní neviem - podľa mňa sa musí román najskôr donosiť až potom jednorázovo a rýchlo, pretože ide o bolestivý proces - porodiť. Ale o tom viac v mojom seráli Ako (ne)napísať knihu.
Občas cítim silný popud chytiť pero a zapísať myšlienky, vlastne pár stránok s neexistujúceho príbehu. Postupne pribúdajú ďalšie a ďalšie- ako kúsky mozaiky, až obraz nadobudne koncepciu a konkrétnosť. Niekedy to trvá dlho, mesiace a roky. Ako keď vám nie a nie zapadnúť na miesto kus skladačky, ale mozog stále podvedome hľadá riešenie a zrazu viete kam patri. Spravidla mám rozrpracovane viac veci naraz. Ak zájdem do slepej uličky - jednoducho odložím ten príbeh a venujem sa ďalšiemu. Viem že časom myšlienka si nájde cestu, tak ako voda nachádza cestu cez hrádzu- potom sa k nemu vrátim Tak isto maľujem obraz: najviac času strávim tým, že naňho čumím a snažím sa pochopiť čo presne sa mi na ňom nepáči. Menej času zaberie už maľovanie samotné.
Vidím, že naša tvorba je skoro rovnaká. Jedine s tým rozdielom, že ja všetko držím v hlave až pokiaľ nie sú všetky skladačky príbehu na mieste. Až vtedy sa mi to "oplatí" zapísať.
Zaujímavé, aj ja maľujem. :-) Teda, maľovala som. V posledných rokoch ma to nejako už neberie.
Sedela som na Iževskom letisku a čakala na let do Sankt-Peterburgu. Husto snežilo, a preto nikoho neprekvapilo, že let bol na pár hodín odložený. Na prípad dlhého čakania na našich letiskách a železničných staniciach sú zriadené miesta na sedenie aj ležanie, a tak som sa pohodlne usadila na malom…
Pokúsila som sa preložiť kúsok zo svojej knihy o psoch do slovenčiny. Za prípadné chyby sa ospravedľnujem. KOCURI Kontajnery pre odpad pri našich panelákoch stali všetky pokope, vytvárajúc zo seba niečo ako supermarket. Každý aspoň trochu vážiací seba pes pokladal za povinné a slušné zaskočiť tam…
Ženy sú ako husle: v jedných rukách spievajú sladkú melódiu nehy, lásky a šťastia, v iných odporne vrieskajú. Ty sa sťažuješ, že sa ti ušli rozladené husle. Stáva sa, ale keď sa to opakuje aj s druhými, aj s tretími, asi problém nie je v husliach ale v huslistovi... Rozladené husle sa…
Pri nohách sa mi rysovala nejasná silueta. Nejaký muž. Presnejšie-mužíček. Drobný, otrhaný, nervózny, neprestajne pozerajúci na všetky strany. -Kukuč!-nevľúdne povedala som, keď sa jeho pozornosť upriamila bezprostredne na mňa. -Upír, ak sa nemýlim? Pár sekúnd mužíček iba tupo civel na "nebohú…
Žabkynský upír -Tak ako, pani bosorka?Ja som iba odmietavo zavrtela hlavou a mimovoľne zívla. Ten upír už mi začínal liezť na nervy. Tretiu noc som sa, ako prekliata, motala ulicami tejto dediny, ale upíra nezazrela ani len okrajom oka. Vošla som do krčmy, trochu posunula sklamaného majiteľa a…
VERIM NA MIMOZEMŠŤANOV Presnejšie, verím na existenciu mimozemského života, včetne jeho inteligentných foriem. Verím na to,že vznik života nie je náhoda, ale zákonitosť. Že za určitých podmienok život zákonite vzniká, ako zákonite každé teleso s priemerom okolo 400km sa formuje do gule. Nebudem…
ILJANADievča sa ponáhľalo domov. Ráno, hneď na úsvite, zobralo krajec ražného chleba a ticho vykĺzlo z domu. Utekalo lesnou cestičkou s košom,spleteným z brezovej kôry v rukách. Posledný týždeň sa vydaril suchý a teplý, skutočne letný. Preto maliny museli dozrieť znamenité: nie kyslasté a vodnaté,…
Chcem zomrieť pekne. Napríklad na brehu Atlantického oceánu, na opustenej pláži, kde chladné tyrkysové vlny hrýzú kriedové útesy.Chcem popritom počúvať rachot spenenej vody, kríky čajok a oslobodzujúce akordy obľúbenej hudby. Ešte nemám premyslené všetky technické detaily, ale raz si to …
Amulet sarmatskeho veľkňazaZačiatok. Mračno.M R A Č N O Mračno sa vyvalilo spoza lesa rýchlo a nečakané, ako nepriateľská jazda zo zálohy. Už od rana bolo sparno a dusno. Nebo, hoci aj malo bledo belasý odtieň kvôli jemnej páre, visiacej vo vzduchu, bolo bezoblačne. Ľudia, červení a upotení,…
V roku 2019 som sa rozprával s niekoľkými učiteľmi a učiteľkami o ich ceste k tomuto povolaniu. Som veľmi rád, že ich osobne poznám a rešpektujem ako profesionálov vo svojom povolaní. Hovorili sme o viacerých témach. Pevne verím, že čo sa nevošlo do mojich blogov, si budete môcť prečítať v knižke,…
Nie si len slovo
povedané do vetra.
Veta, čo nemá bodku.
A ak ťa len tak náhodou
iní nešetria,
tak zdvihni kotvy
a nechaj plávať ďalej
svoju papierovú loďku.
Liečba detí s ADHD pozostáva z multimodálneho terapeutického prístupu, tzn. z rôznych terapeutických intervencií (zásahov), ktoré sa vykonávajú súbežne tak priamo s dieťaťom, ako aj nepriamo s učiteľmi, vychovávateľmi a rodičmi.
Intervencia u dieťaťa: kognitívno-behaviorálna psychologická…
,,Arizona Dream‘‘ je jeden z menej preslávených filmov významného kontroverzného režiséra Emira Kusturicu, rodáka z bývalej Juhoslávie, so scenárom Davida Atkinsa, Kusturicovho žiaka. Je Kusturicovým prvým filmom odohrávajúcim sa mimo Európy, a to konkrétne v krajine príležitostí, snov a ideálov –…
Stretnutie
(Pilot 369 - trailer; sci-fi triler už v predaji)
Mahanaim, údolie rieky Jabbok, východný breh Jordánu, 1700 BC
Esau, s mečom v ruke, sleduje Jacoba, ako sa so sklonenou hlavou, krívajúc na ľavú nohu, potáca smerom k nemu. Jacobova tunika je celá zašpinená od blata, na viacerých…
(Marienke)
Vonku je tak strašne cukrovo
že si radšej ani neosladím kávu
Možno je dobré
aspoň z času načas
nechať veci také aké sú
bez prísad
naakumulovaných túžob
a samodruhých špekulácií
Možno je dobré
začať občas znovu
pri horkej káve
Comments
Pridať nový komentár
To že maľujete- veľký bod pre vás: môžete ilustrovať svoje knihy sama. S prekladom je problém. Pri prekladaní sa často buď stráca presnosť, buď krása vety. Ja to mám trochu jednoduchšie: môžem svoje veci ponúknuť do ruských vydavateľstiev. Sú tam niektoré edície, čo dávajú možnosť mladým a neznámym autorom vydať svoje prvotiny. Ale zatiaľ som našla akurát pre žáner action-fantasy a ešte detské knihy, detektívky. Aj tam to nevyzerá ružovo: tiráže sú 8000 ex.-žiadna sláva. Ale môžem sa aspoň pokúsiť s tou detskou. Mám rozpracovanú rozprávku /?/ o čertoch. Ale je dosť kontroverzná. Že by som ju dala najprv na mamtalent?
Obraz osady sa mi vybavil. :-) Ale úryvok mi pripadá príliš krátky na podrobnejšie hodnotenie. Zverejni toho viac a možno sa vyjadrím obsiahlejšie.
A pravopis? "Južnej Zemí" má byť Zemi, inak tam chyby nevidím. Len štylizácia poslednej vety "ale ešte nevedela o tom" mi pripadala dosť krkolomná, správnejší slovosled by bol "ale ešte o tom nevedela". Možno to občas takto býva v básniach, ale v próze to pôsobí neprirodzene...
Chvála bohu! Už som sa bála že ma roznesú na kopytách. Tak počkám s amputáciou hlavý, aspoň kým neuverejním ďalší kúsok - o niečo väčší.
Amputáciu hlavy si radšej nedajte urobiť. :-) Áno, je pravda, že málo ľudí číta sci-fi. Dokonca ho v súčasnosti už nečítam ani ja, hoci to píšem. Ako dieťa som to hltala, no v súčasnosti mi už príliš vadí striktné zaradenie sci-fi diel k hard alebo soft. Buď je niečo vedecká - s prepáčením - kravina ale sú tam hlboké city postáv a posolstvá, alebo to pripomína technickú príručku a charaktery postáv sú ploché ako diaľnica. Ja chcem oboje, to znamená vynikajúcu vedu, ale aj hlboké city. Preto som sci-fi prestala čítať a začala som sa pokúšať písať takú sci-fi, aká by vyhovovala mne. Tiež ma prepadávajú záchvaty zúfalstva, že to nikto nečíta, že to nemá nijaký zmysel, že ľudia chcú len brak. Potom si spomeniem na tých pár spokojných čitateľov a pomyslím si, že niekde ich musí byť viac. Sú náhodne roztrúsení po svete, len ich treba vedieť nájsť. Ale ako? Využívam internet a intenzívne ich hľadám a hoci kvantitatívne nie som s výsledkami spokojná, nevzdávam to.
Práve preto sci-fi píšem ja: také aké mi vyhovuje. A práve preto tento román zostava stále nedokončený-viem že asi ťažko ho niekedy vydám. Niet stimulov aby som to dopísala.Ohľadne našich čitateľov- myslím tých čo vysielajú na rovnakej vlnovej dĺžke s nami, určite niekde sú. Najviac pravdepodobne sú tam, kde čitateľská základňa je dostatočne veľká. Prípad Slovenska to asi nebude. Skôr anglicky-hovoriace auditórium alebo možno rusko-hovoriace, u nás sci-fi bolo vždy obľúbené. Aspoň kým ho nevytlačili elfy, upíri apod. Nerozmýšľala ste nad tým aby svoje vecí preložiť do angličtiny? Alebo na velikij i mogučij russkij jazyk?
Áno, v angličtine by to bolo lepšie. Alebo v krajnom prípade aj v češtine. No nemá mi to kto preložiť. Moja slovná zásoba anglického jazyka činí cca 50 slov a rozlišovať medzi jednoduchým prítomným a prítomným priebehovým časom som sa naučila až po 14 (nie, tam naozaj nechýba desatinná čiarka) rokoch štúdia tohto "nádherného" jazyka. Som skrátka jazykový antitalent a preložiť mi to tiež nemá kto - takéto veci sú strašne náročné na čas a okrem toho to nemôže prekladať hocikto, iba niekto s tiež aspoň minimálnym literárnym nadaním. Ruština a čeština ako menej rozšírené jazyky v našich krajoch a v našich časoch tiež neprichádzajú do úvahy. Ostáva mi len dúfať, že to raz vyjde v slovenčine a zaujme dostatočne širokú komunitu čitateľov, aby si môj román vzal na starosti kvalitný prekladateľ.
Jáj, prečo som sa len narodila na Slovensku? Je to síce krásna krajina, ale miniatúrnych možností... predstavte si, dve vydavateľstvá ma odpísali len preto, že to je sci-fi! (Takto to samozrejme nenapísali.) Ja si ale myslím, že vydanie by nemala byť jediná motivácia písania. Prečo by ste nemali román dokončiť len preto, aby sa vaše myšlienky nestratili, aby vzniklo niečo, čo vás prežije? Pravdupovediac, ja sa do vašej situácie viem len ťažko vžiť - nikdy totiž nezačínam písať niečo, pri čom nemám úplne jasné predstavy o konci a aj o celom deji - premyslené doslova do posledného písmenka. Ja akosi tvoriť popri písaní neviem - podľa mňa sa musí román najskôr donosiť až potom jednorázovo a rýchlo, pretože ide o bolestivý proces - porodiť. Ale o tom viac v mojom seráli Ako (ne)napísať knihu.
Občas cítim silný popud chytiť pero a zapísať myšlienky, vlastne pár stránok s neexistujúceho príbehu. Postupne pribúdajú ďalšie a ďalšie- ako kúsky mozaiky, až obraz nadobudne koncepciu a konkrétnosť. Niekedy to trvá dlho, mesiace a roky. Ako keď vám nie a nie zapadnúť na miesto kus skladačky, ale mozog stále podvedome hľadá riešenie a zrazu viete kam patri. Spravidla mám rozrpracovane viac veci naraz. Ak zájdem do slepej uličky - jednoducho odložím ten príbeh a venujem sa ďalšiemu. Viem že časom myšlienka si nájde cestu, tak ako voda nachádza cestu cez hrádzu- potom sa k nemu vrátim Tak isto maľujem obraz: najviac času strávim tým, že naňho čumím a snažím sa pochopiť čo presne sa mi na ňom nepáči. Menej času zaberie už maľovanie samotné.
Vidím, že naša tvorba je skoro rovnaká. Jedine s tým rozdielom, že ja všetko držím v hlave až pokiaľ nie sú všetky skladačky príbehu na mieste. Až vtedy sa mi to "oplatí" zapísať.
Zaujímavé, aj ja maľujem. :-) Teda, maľovala som. V posledných rokoch ma to nejako už neberie.