Dnes mala som pred sebou tú tvár, tú postavu,

dnes videla som lásku čo sa vzpiera zúfalstvu.

Nezabudnem na Dievča a rozmýšľam, či to čaká aj mňa,

či bude raz aj moja duša taká zjazvená,

či je toto trápenie len rutinou života,

keď sa jej do kolien oprie slabota

a ona padá nie len na zem,

padá na oheň.

Rozplakala som sa lebo plakalo aj dievča,

a čo jej povedať, že slzy liečia?

Keď to čo sa z nej leje skryje všetky kvapky dažďa,

prší, a tá bolesť je tak čerstvá, taká mladá!

Viem, že slovko „zabudni“ jej nepomôže,

Spomienky sú ostré nože, kričí:

„Bože! Prečo ja?

Čo som zase spravila?“

Mám ju pred sebou, je na dne.

Stále plače a tie jej oči hladné nechcú nič,

nemajú želanie,

v sádzke je len veľká túžba po láske.

Sedí sklesnutá a vzlyky ňou otriasajú ako bábkou,

no myseľ je hlbšie v tmavom kúte so spomienkou,

na toho druhého.

Ako môže láska z človeka urobiť trosku?

Ako môže niekto oslepnúť po jednom bozku?

A ako si potom slepý odtrhne ten dotyk z pier?

Načo vlastne? Aby neskôr onemel?

Láska je klamstvo o milovaní,

je to droga čo mámi,

je to lož skrytá za usmievavou tvárou,

je to krutosť čo sa stane hravou

a vedie ku vražde.

Aj ju to napadne.

Premkne ma strach.... čo ak?

Čo je to za svet kde láska zabíja?

A čo je to za lásku-taká čierna zmija!

Aké je to milovanie čo dáva pocit zbytočnosti?

A čo je to za priateľstvo, ktoré je len z povinnosti?

Naozaj je láska taká tenká kryha?

Každý krok vedľa-obrovská chyba,

prečo musia vzťahy tak labylne stáť?

Prečo musí každý INAK milovať?