Do izby vošla sestrička s vozíkom na jedlo. Pristúpila k Petrinej posteli a ticho povedala: „Pani Borová, skúste sa posadiť a aspoň niečo zjesť." Petra sa pomaly otočila na chrbát. Ostrá bolesť jej prebodla stred tela. Zaťala zuby a opatrne sa oprela o lakte. Sestrička posunula vankúš dozadu. „Zvládnete to?" spýtala sa nedôverčivo. „Kvôli jedlu určite áno. Nejedla som od včera rána," usmiala sa kŕčovito a pomocou rúk sa vytiahla hore. „Počkajte, takto to pôjde." Nahla sa na pravú stranu a natiahla ruky za táckou s jedlom. Sedela len na polke zadku a hltala bledý mletý rezeň s rozvarenými zemiakmi. Len čo si ľahla späť do postele, prišla ďalšia sestrička. V rukách držala malý biely balíček. „Nech sa páči, mamička, teraz skúsime kojiť. Rozopnite si košeľu." Petra si znovu namáhavo sadla.  Roztrasenými rukami rozopínala gombíky na erárnej nočnej košeli a pozerala na to pokrčené spiace bábätko. Keď ho zobrala do rúk, bola prekvapená, aké je ťažké. „Musíte ho zobudiť, mamička," hlasno artikulovala sestrička. Petre blyslo hlavou, že tu v pôrodnici sestričky používajú slovo „mamička", keď myslia: „ty neschopná koza". Pohladkala synčeka po líčku, dúfajúc, že ho to zobudí. Prihovorila sa mu a chytila ho za rúčku. „Konečne si Ťa môžem obzrieť, Robko," šepkala tichučko. Sestrička to už nevydržala: „Skúste si ho priložiť k prsníku, mamička!" Ale ani pritískanie malých ústočiek k matkinmu telu, bábätko nezobudilo. „No nič, skúsime to neskôr. Pokúste sa pospať si," zakončila sestrička a odniesla bábätko preč.

Petra si vyčerpaná znovu ľahla a zatvorila oči. Pri každom pohybe cítila čerstvé rany, ktoré jej lekár pred pár hodinami zošíval. Dvere na izbe boli otvorené a na chodbe vládol ruch. Sestričky v modrých uniformách chodili sem a tam. „Nevideli ste doktorku Bánikovú?" ozval sa prenikavý mužský hlas. Niekomu sa vyšmykla tácka s príbormi a s hlasným rinčaním dopadla na zem. Spať sa nedalo a spomienky na pôrod vírili hlavou. Snažila sa ich zahnať a myslela na svoju mamu. Aj ona toto kedysi prežívala.

O hodinu sa už mohla prvý raz postaviť. Hnedé linoleum sa jej pred očami zlievalo so stenou. Všetky hrany boli oblé. Predmety plávali. Zachytila sa postele. Počkala, kým sa zrak zaostrí a vyšla na chodbu. Pridŕžala sa steny a pomaličky kládla jednu nohu pred druhú. Kráčala na záchod. Nečakala, že bude toľko krvácať. Nečakala takúto bolesť. Snažila sa na to nemyslieť. Vedela, že najhoršie má za sebou a  pomaly sa bude zotavovať. Musí sa sústrediť na bábätko. Na spiatočnej ceste ju stretla mamička z inej izby. Pri pohľade na Petru sa zarazene zastavila a ukázala na jej brucho: „Je Vám dobre? Ako vidím, ešte ste nerodili..." „Rodila som!" odsekla Petra.  „Toto brucho je už prázdne a ešte včera bolo raz také, pretože v ňom býval štvorkilogramový obor," zakončila a odšuchtala sa na izbu.

Večer prišla ďalšia sestrička. Pred sebou tlačila vozík, na ktorom kričalo dieťatko. „Pani Borová, asi Vás vystraším. Veziem Vám bábätko a odteraz sa oňho budete starať vy. Už Vám ho tu nechám. Ešte Vám ukážem, ako sa vymieňajú plienky." Petra sa posadila na posteli. Už jej to išlo trochu lepšie. Pozerala na zošúverené ružové nôžky, ako kopú do vzduchu, kým ich sestrička znovu neuväznila do perinky. Vzala si bábätko do rúk. Rozopla košeľu a priložila si ho k prsiam. Roztvorené ústočká sa razantne prisali. Petra sa strhla, prekvapená silou toho útoku. Bábätko však ostalo prisaté a na tvári sa mu rozhostil spokojný výraz. „Toto nám robia všetky. Neviem prečo, ale každá mamička sa prvý krát zľakne," smiala sa sestrička. Potom začala rýchlym tempom vysvetľovať, čo treba s bábätkom robiť. Petra nebola schopná nič si zapamätať. Každému slovu rozumela, no vety jej nedávali zmysel. Keď sestrička odišla, Robko zaspal. Neistá matka ho odložila do vozíčka a hľadela naňho. „Nesmiem ho hojdať na rukách, aby si na to nezvykol," spomenula si na rady, ktoré dostala počas tehotenstva a odtlačila vozík ďalej od postele. Hľadela na spiacu tváričku. Uprostred čela a na ľavom viečku sa vynímali červené fliačky. Materské znamienka, ktoré vraj časom vymiznú. Bábätko sa zrazu silno zamračilo. „Niečo ho bolí?" naľakala sa Petra. O chvíľu sa malé ústa usmiali. „Asi sa mu len niečo sníva." Petra si našla polohu, v ktorej necítila bolesť a zamyslela sa: „Nemala by som cítiť niečo hlbšie? Toto je materinská láska? Čo vlastne cítim? Určite je to zodpovednosť. Veď ani netuším, čo s ním mám robiť. A strach. Ohromný strach o tohto malého neznámeho tvora. Môže byť strach začiatkom lásky?"

Prišla noc. Keď bábätko spalo, snažila sa oddychovať aj Petra, no v tme sa jej pred očami znovu premietal celý deň. Cesta do pôrodnice, zmätený Martin, ktorý ju držal za ruku, kvapkajúca infúzia, pokojný hlas lekára... Snažila sa uvoľniť a zaspať, no všetky zmysly boli v pohotovosti. Bábätko sa pomrvilo a Petra vstala, aby skúsila, či nemá studené ruky. Boli chladné. Na okraji postieľky bola prevesená modrá deka. Petra dieťatko prikryla. Zdalo sa jej, že ho nepočuje dýchať. Nahla sa nad vozíček a s úľavou zistila, že chlapček pravidelne tichučko odfukuje. Pritiahla si vozík tesne k posteli, aby naňho dočiahla. Ľahla si a znova natiahla ruku, aby skontrolovala teplotu malých dlaní. Boli spotené, deku znovu odložila. Cez škáru pod dverami prenikalo do izby svetlo z chodby. To stačilo Petre na sledovanie malej tváričky. Keď sa prinútila zatvoriť oči, pri najmenšom pohybe a najtichšom zvuku bábätka ich rýchlo naširoko otvárala.

Keď Robko začal plakať, Petra si ho priložila k prsiam. Po pätnástich minútach zaspal. Vo chvíli, keď ho odkladala späť na vozík, začal opäť kričať. Znovu ho uspávala, no on sa stále budil a jeho plač bol čoraz hlasnejší. Vyplašená matka nad ním bezradne stála. Triasli sa jej ruky. Stekajúci pot jej zlepoval vlasy na krku. „Čo by robila moja mama? Určite by sa nebála," pomyslela si. „Ona vždy vie, čo treba robiť. Keby som sa tak teraz mohla schúliť v jej posteli a počúvať hlasný tikot budíka na nočnom stolíku. V maminej posteli sa vždy rozplynuli všetky starosti a bolesti. A teraz ja mám byť tá silná? Ja, plná obáv, stelesnená neistota, musím pre svoje dieťatko predstavovať pevnú náruč, v ktorej vždy nájde pokoj."

Vošla sestrička, ktorá mala nočnú a zisťovala, čo sa deje. „Už ste ho prikrmovali umelým mliekom?" kontrolovala ospalo plienku. „Nie, nevedela som, že by som mala," jachtala Petra. Sestrička s kyslou tvárou odišla a o chvíľu sa vrátila so striekačkou, v ktorej bolo mlieko. Pomaly natlačila obsah striekačky bábätku do úst a dala ho do vzpriamenej polohy. Po dvoch odgrgnutiach sa malé očká okamžite zavreli a tvárička prezrádzala pokojný spánok.

„Vy ešte takmer žiadne mlieko nemáte, mamička. Zatiaľ sa Vám tvorí len minimum látky, ktorá je pre bábätko síce veľmi dôležitá, ale nemôže mu stačiť."

„To znamená, že nemá význam prikladať si ho stále dokola?" pýtala sa Petra.

„V podstate je to tak. Používa vás len ako cumlík, ale ten ho nezasýti. Takže nabudúce, keď ho budete kojiť a aj tak bude plakať, príďte si po ďalšie mlieko. Váš chlapček je veľký, tak aby vám neschudol," dokončila sestrička a odišla preč. Tú noc spala Petra 1 hodinu.

Keď sa ráno sťažovala, že vôbec nevie, či už má mlieko, iná sestrička jej poradila, aby si bábätko prikladala čo najčastejšie. Vraj sa tak rýchlejšie začne tvoriť mlieko. Petra bola z toho zmätená. Nevedela, čo je naozaj správne. Potom jej sestrička ukázala na chodbe váhu na bábätká. Vysvetlila, ako sa s ňou zaobchádza a poradila jej, aby pred každým kojením dieťatko odvážila. Keď sa bábätko napapá, prevážením sa zistí, koľko mlieka vypilo. Pri prvom pokuse Petra zistila, že po pol hodine snaženia chlapček nepribral ani gram. Sklamane si šla vypýtať umelé mlieko. To sa opakovalo celý deň. Únava jej pred očami maľovala čierne motýle. Donekonečna kojila a znovu a znovu tlačila vozík s bábätkom k váhe. Stále nič. V noci sa otáčala k stene a snažila sa nemyslieť na nič. Nedokázala to. Od vyčerpania sa jej zatvárali oči, no napätá myseľ sa stále nechcela poddať. Len nadránom zmysly otupeli a unavené telo mohlo čerpať novú energiu z krátkeho spánku.

Dni a noci akoby splývali. Petra strácala pojem o čase a vždy, keď jej priniesli jedlo na izbu, bola prekvapená, ako veľmi je hladná. Nedokázala vnímať svoje vlastné potreby. Bola spotená a unavená, no všetky jej myšlienky patrili len tomu, ako dlho bábätko spalo, koľkokrát ho kojila a koľkokrát prikrmovala umelým mliekom. Na telefóne si vypla zvonenie a nikomu neodpovedala. Jedinou zmenou boli návštevy. Martin chodil každý deň. Petra sa nevedela sústrediť na to, čo jej rozpráva a stále otáčala hlavu k bábätku. Dokola mu opisovala ako ho kojí a prebaľuje. Sedávali spolu na chodbe, držali sa za ruky a cez sklo pozorovali grimasy, ktoré robil ich synček počas spánku.

Tretie ráno po pôrode kráčala Petra s novou nádejou k váhe. Váha ukázala o 5 gramov menej ako pred kŕmením. Trpko sa usmiala.

„Som horšia matka, keď nemám mlieko? Čo robím zle? Môžem za to?"

Mala prečítané kopy časopisov o kojení. Vedela, aké je dôležité, aby dieťatko pilo materské mlieko. Petra si bola istá, že tomuto drobcovi chce dať všetko na svete, no nevedela, ako na to. Pri vizite sa jej lekárka spýtala, ako sa má. Petra to už nevydržala a rozplakala sa. „Ja asi ešte stále nemám mlieko," sťažovala sa. „Váha stále ukazuje, že si odo mňa nič nepotiahne. Som unavená. Nemôžem spať." „Poďte, skúsime to spolu," navrhla pokojne lekárka. Petra jej ukázala, ako postupuje pri kojení a spolu Robka prevážili na váhe v lekárkinej ordinácii. „Pribral 5 gramov. To je dobrý začiatok," povzbudzovala lekárka utrápenú matku. „Musíte byť veľmi trpezlivá a hlavne sa upokojte. Skúste vyvetrať izbu. Čerstvý vzduch prospeje Vám aj bábätku. Teraz ho ešte prikŕmime umelým mliekom, ale nevzdávajte sa! Uvidíte, že sa Vám mlieko spustí. Verte tomu!" usmiala sa a odišla.

„Vyvetrať?" začudovala sa Petra a pomaly podišla k oknu. Zvláštne, že jej doteraz  vôbec nenapadlo pozrieť sa von. Nevnímala, že tu nejaké okno je. Dokonca balkón. Počas uplynulých dní takmer zabudla, že existuje svet mimo nemocnice. Ako keby si vystrihla zo svojho života len posledné 3 dni a všetko čo bolo predtým, niekde stratila. Z okna bol výhľad na park. Po chodníku kráčali ľudia, rozprávali sa, smiali. Zbadala ženu, ktorá tlačila kočík. Otvorila balkónové dvere a vyšla von. Zhlboka na nadýchla. „Ako som tu mohla byť tak dlho zatvorená bez čerstvého vzduchu?" premýšľala. Pomaly zhlboka dýchala.

Vdýchla silu.

Vdýchla radosť.

Vdýchla túžbu.

Chcela ísť domov. K Martinovi. Usmiala sa pri predstave, že už nebudú v byte sami. Videla pred sebou smejúce sa bábätko sediace vo vani s penou. Videla šťastnú dvojicu s kočíkom v parku. Videla sa, ako číta rozprávku ospalému chlapčekovi v postieľke. Videla všetko, čo chcela zažiť. Srdce jej začalo biť rýchlejšie. Tešila sa na odchod z nemocnice. Doteraz na to ani raz nepomyslela.

Vrátila sa do izby a zadívala sa na svojho drobca. Oči mal otvorené a len tak pozeral pred seba. Zrazu pocítila túžbu pobozkať ho. Opatrne ho vzala do náručia a jemne ho pobozkala na líčko. Pokožku mal sladkú a mäkkú. Začala ho pomaly hojdať na rukách. „Kašlem na všetky rady," pomyslela si, „chcem ťa mať pri sebe." Vychutnávala si jeho blízkosť.  Vôňu. „Ty môj macko." Bozkala ho znova a znova. Bolo to také prirodzené, že si v tej chvíli ani neuvedomila, že to, čo cíti je silnejšie, než všetko, čo doteraz zažila.

V ten večer začali Petru páliť prsia. Cítila v nich silný tlak. V kúpeľni sa vyzliekla donaha a pozrela sa do zrkadla. Ten pohľad ju prekvapil. Prsia boli obrovské, červené a tvrdé na dotyk. „Keby som si odmyslela to ovisnuté brucho, bola by som celkom sexi," pomyslela si.

Pri najbližšom kŕmení chlapček nervózne vrieskal a vôbec sa nemohol prisať. Petru čakala noc, počas ktorej si nahrievala prsia lampou a vytláčala z nich vzácnu tekutinu. Bolo to namáhavé. Do rúk dostávala kŕče. Snažila sa nevnímať bolesť. Trpezlivo vytláčala kvapku po kvapke takmer celú noc.  Mlieko odstrekovala do nádoby, z ktorej ho neskôr naberala do striekačky a dávala bábätku, keď si ho hlasným krikom vypýtalo. Bola to prvá noc bez umelého mlieka.

Nadránom napätie v prsiach povolilo, pominulo nebezpečenstvo zápalu a Petra konečne zaspala. Keď ju po dvoch hodinách opäť prebudil plač, bolo už ráno. Vymenila mokrú plienku a vyšla s vozíčkom na chodbu odvážiť bábätko. Po polhodinovom kojení s nádejou opäť kráčala k váhe. Sklonila sa nad váhu a čakala na výsledok. Pohľad jej zablúdil na hruď a všimla si, že si zabudla zapnúť košeľu. Stála na chodbe s úplne nahým poprsím.

Začala sa smiať. Okolo prechádzala lekárka a prekvapene pozrela na rozjarenú mamičku. „Plus pätnásť, pani doktorka! Plus pätnásť gramov! A dnes ideme domov!"