Žena na vysokých opätkoch musí nohu, ktorá je vzadu vždy vystrieť v kolene, aby chôdza vyzerala dôstojne a prirodzene. Podľa mojich pozorovaní to nerobí asi 40% oopätkovaných dám. Preto chodia ako kozy po kameňoch.

V pätnástich som túžila len po čiernych tričkách s lebkami, šatke na hlave a slúchadlách v ušiach. Moja jediná obuv boli tenisky. Keď som začala pracovať,  v skrini sa mi začali hromadiť kostýmy, blúzky, sukne a čierna farba z môjho šatníka celkom vymizla. Pohodlné tenisky som vymenila za klasické lodičky. Korkové sandále nahradili elegantné topánky s jemným remienkom okolo členkov. Vrchol mojej elegancie prišiel na firemnom večierku, na ktorom chýbali stoličky. Najprv sme všetci stáli pri prejavoch vedenia firmy, potom sme si odstáli veselý program, koncert a potom sme konečne išli jesť. Čakali na nás špeciality na švédskych stoloch, ktoré sa nám ťažko naberali, lebo sme nevedeli ako na to. Ešte horšie sa jedlo, keďže sme v rukách držali kabelky, taniere, vidličky a pečivo a pritom nenútene konverzovali. Mala som na sebe elegantné čierne šaty, tie najlesklejšie pančuchy a  čierne vyleštené lodičky. To, že na to proste nemám, mi došlo v momente, keď som si všimla, že mi na topánky z taniera kvapká dressing.

Môj šatník sa znovu zmenil počas tehotenstva a najmä po pôrode, keď som začala chodiť von s kočíkom. Pozorovala som mamičky v meste a zistila som, že žena v sukni a vysokých topánkach vyzerá hlúpo pri prebaľovaní plienky v parku. Moje dieťa spalo väčšinou, keď sa vozilo a preto som denne prešla niekoľko kilometrov. To by som v lodičkách nedokázala. Kúpila som si opäť tenisky a  rifle. Stále som túžila ísť niekam pekne oblečená, no príležitostí bolo málo.

Keď mal môj syn 2 roky, ruplo mi v bedni a kúpila som si najkratšiu sukňu svojho života. Veď môžem konečne vyzerať k svetu, nie? Vyšla som na ulicu a ako prvé som stretla smetiarske auto. Smetiar, visiaci za tyč na zadnej časti vozidla, pri pohľade na mňa takmer spadol na cestu a vtedy mi došlo, že som to asi prehnala. Prešla som mestom a mala som pocit, že každý na mňa čumí. Ženy nenávistne, muži úlisne. Bola to ťažká polhodinka. Pri prechádzke s dieťaťom je treba sa na každom treťom kroku zohnúť. Napraviť čiapku, vytiahnuť tepláky, zdvihnúť ho zo zeme, keď spadne, dať ho vycikať na trávu. Pri každom z týchto úkonov som úzkostne zvierala kolená k sebe a snažila som sa skrútiť nohy tak, aby všetci naokolo nemali prekvapivý výhľad. Rýchlo sme sa vrátili domov a hneď som sa prezliekla. Znovu som si uvedomila, že asi nie som skutočná dáma.

No nevzdala som to definitívne. V zime som sa rozhodla, že to zasa raz skúsim a vytiahla som zo skrine vysoké čižmy na opätkoch, sukňu a vyrazila som do mesta. Prvých desať minút som sa cítila hviezdne. Potom som si začala uvedomovať neprirodzený sklon môjho chodidla vo vysokej topánke, na ktorý som po rokoch bez opätkov už zabudla. Žena musí v živote veľa vytrpieť a tak som pokračovala. Zastavila som sa v potravinách na malý nákup. Keď som vyšla z obchodu, začula som, že pravý opätok mi klopká inak ako ľavý. Že mám na ňom asi niečo nalepené. To by bol trapas tu v centre si niečo zoškrabovať z podrážky! Musím vydržať. Po pár krokoch som zistila, že sa mi pravá noha pri každom došliapnutí nebezpečne kýva, zvolila som pomalšie tempo. V odľahlej uličke som sa oprela o plot a zistila som, že som prešla mesto s odlepenou podrážkou na opätku. Držala len na jednom bode a bola mierne neesteticky vytočená. Snažila som sa vrátiť ju do pôvodného stavu, no zostala mi v ruke. Vtedy mi zavolala sestra, či môžem vyzdvihnúť synovca zo školy. Keďže som bola blízko, súhlasila som. Dokrívala som ku škole. Spolu s chlapcom – prváčikom sme sa vybrali domov. Najprv to bolo v pohode, lebo ho k zemi tlačila váha učebníc v taške a šiel dosť pomaly, čo mi vyhovovalo. Asi po desiatich minútach na mňa vrhol nešťastný pohľad a spýtal sa, či je to ešte ďaleko. V momente, keď som sa nad ním zľutovala a zobrala mu aktovku, radostne poskočil a nahodil zdrvujúce tempo. Ja, krava – dáma som ho s igelitkou s nákupom v jednej ruke a s aktovkou plnou učebníc v druhej v polobehu na pokazenom opätku celú cestu okrikovala, aby spomalil. Domov som prišla s kŕčmi v nohách. Na chvíľu som sa zamyslela, či mi to zato stojí. V mojom prípade je však úplne jedno, čo mám na sebe, vždy sama seba niečím prekvapím. Tak ako na školskom výlete v maturitnom ročníku. Cestou autobusom som si nič nevšimla, v pohode som zvládla prehliadku pamiatok. Keď sme mali voľný rozptyl po meste, čosi ma začalo tlačiť pod kolenom. Nahmatala som si tam obrovskú guču. Na záchode som si z nohavice vytiahla zhužvané silónové pančuchy, ktoré som tam zabudla z minulého dňa.

Nie len oblečenie je však pre dámu dôležité, ale napríklad aj nový účes. Raz som s úžasným novým melírom nasadla do auta. Slnečné okuliare, stiahnuté okienko. Na prvej križovatke zo mňa zjavne nemohol vodič protiidúceho auta odtrhnúť oči. Super. Asi je to fakt dobré. S úsmevom som si skontrolovala v zrkadielku nový účes a okamžite som zistila, prečo sa za mnou chlapík oproti tak vykrúcal. Na okuliaroch mi chýbalo jedno sklíčko.

Milé skutočné dámy – obdivujem Vás.