Milovala som tie časy západu slnka, ale pritom som hovorila nech už ideme preč. Bolo to preto, lebo som sa nemohla naďalej dívať na tu nádheru bez neho a bez objatí, pri ktorých by som počula tlkot jeho srdca a vznešený vánok jeho výdychov a nádychov, čo by mi dokazovalo že sme, žijeme, existujeme. Tak úžastné a neskutočné by to bolo.
Ach, veľmi mi chýba slnko spájajúce sa na horizonte s morom, ako ona a on. On plný šťastia až žiari a ona umiera, plače kôli žiaľu, kôli diaľke ktorú raz prešla. Teraz by preňho prešla tisíce míľ ak by mohla a hľadala ho až do smrteľného vyčerpania.
Ale more sú slzy. Slzy, ktoré už vyschli zanechali kryštáliky soli. Pripomínajú spomienky a každý deň vyvolávajú príliv ďalších mohutných sĺz, ktoré sa snažia zmyť tú bolesť, no márne.
Každý deň sa trápi, pretože vidí to isté slnko, ktoré videl on v ten deň. Bol to deň, v ktorom dostala najväčší dar, deň, kedy jej daroval jeden pohľad. Možno ani nevie, že ona žije.
Už prešlo desať dní, tak myslíš že zabudnem?!
Neviem ani ja. Ak tam nedôjdem kôli nemu, tak aspoň kôli slnku. Pokiaľ slnko vychádza každý deň, tak viem že žije, dýcha ten istý vzduch ako ja. A kto vie, možno aj ja raz budem slnko ako on. A on sa bude veľa dní kôli nejakej žene zbierať zo žiaľu. A ja si budem výchádzať a zapadať a pritom sa s ním stretávať na horizonte.
Comments
Pridať nový komentár
Zdeni, toto bolo veľmi pekné. Urobila si zase pár krokov vpred. Čo ma trochu rušilo, bolo v prvom odstavci, predposledná veta. Asi by som namiesto "čo by mi dokazovalo" použila "dokazujúcich, že...". Ale to je len môj názor. A "tlkot" by mal by bez dĺžňa, myslím. A tiež Ti sem-tam ušli ešte tie medzery pred bodkami. To sú len také drobnosti, nič tragické. Inak sa mi to naozaj páčilo. Malo to emóciu, už celkom pekne začínaš narábať s myšlienkami, obrazmi. Niektoré boli lepšie, niektoré menej, ale celkovo veľmi veľmi fajn. ;)
Ďakujem .... tento krát som sa snažila vojsť tak hlbšie do tých myšlienok ale mám pocit že je tam veľa opakujúcich sa slov...
Nie je to dokonalé, to určite nie. Dalo by sa tam nájsť viacero vecí, ktoré by sa dali napísať lepšie. Ale keď to porovnám s Tvojimi začiatkami, je toto oveľa oveľa lepšie. Vážne. A to si si už asi stihla všimnúť, že nie som typ človeka, ktorý by chrlil bezbrehú chválu. Snažím sa hovoriť to, čo si skutočne myslím.
Takže žiadna hlava v oblakoch, ale ani zapichnutá v piesku. A ide sa. ;)
Myslím, že prejsť z poézie na prózu bol u teba šťastný ťah :) každý sa musí nájsť v tom svojom a každému sedí niečo iné. Prvých neviemkoľko viet ma moc neuchvátilo, zdalo sa mi to také totálne obyčajné… nevedel som, či to vobec dočítať.. ALE, pri tom mori a slzách som trochu spozornel! No a tie posledné dva odstavce sa mi natoľko lúbili, že som to musel okomentovať, čo u prózy moc často nerobím