Rozbitý z alkoholu, koksu a z báb, ktoré mi dali poriadne zabrať, som sa z ničoho nič zobudil v sivej malej miestnosti bez jediného okna. Posadil som sa na tvrdý matrac postele, na ktorom som spal a s prižmúrenými očami  pozeral dookola. Videl som zahmlene. Ukazováky na oboch mojich rukách smerovali k očiam, aby ich pretreli. No nedalo sa. Moje ruky mi prechádzali cez oči, teda cez celú hlavu ako cez opar alebo hmlu. Zľakol som sa a vyskočil na rovné nohy. Vystrel ruky pred seba. Nechápal som.

To nie je skutočnosť, ale sen.

Ruky priesvitné. Nohy tiež. Moje telo sa strácalo.

,,Čo to.....“ povedal som si, ale akoby sa mi hlas strácal v dusnej miestnosti.

Keď som sa aspoň trochu spamätal  z nezvyčajného javu, poobzeral som sa po miestnosti. Bola o polovicu menšia ako moja izba. Steny sivé a poodierané.  Na oboch koncoch izby boli dvere. Usmial som sa a chystal sa podísť k jedným z nich. Ako náhle som stisol kľučku, ozval sa za mnou prenikavý dievčenský hlas.

,,Myslíš, že sú to tie správne?“

Ihneď som sa otočil.

Videl som malé dievčatko s čiernymi kučeravými vláskami s veľkými jasnomodrými očami. Na sebe malo dlhú, bielu , jednoduchú košeľu. Usmievalo sa na mňa.

,,Kde som to?“ Vyjachtal som zo seba.

,,Ty to nevieš?“ Spýtalo sa prekvapene. Jej tvár bola bledá. Pravé líce jej zdobilo malé znamienko. Zdvihla ľavý kútik úst a pozrela na mňa.

Bol som nervózny. Najprv som si myslel, že si zo mňa chalani vystrelili. No teraz to začalo naberať na obrátkach.

,,Čo by som mal vedieť?“ Spýtal som sa s neskrývanou podráždenosťou.

,,Že si zomrel.“ Povedalo dievča tichým hlasom a podišlo ku mne.

,,Čo?! Ako to? Veď ja stále žijem!“

Z ničoho nič som sa zobudil v nejakej opustenej diere. Bol som skoro neviditeľný, a nejaké dievčatko mi hovorilo, že som zomrel. Nemalo to logiku.

Nehovorila nič, len sa mi pozerala do tváre.

To bolo predsa absurdné. Ja som nemohol zomrieť.

 Niekomu tu preskočilo. Začal som sa smiať.

Dievča nezmenilo svoj výraz, naďalej sa na mňa pozeralo. ,,Kde sú ukrytí chalani? Robíte si srandu? A ty si kto?“

Neprestával som sa smiať. Nemohla byť pravda čo hovorí. Veď len pred chvíľou som bol s nejakou ...tou...neviem ako sa volala, a potom sme si s chalanmi šňuply.

,,Ja som posol!“ Odpovedala jemným hláskom a pokračovala: ,,A ty si mŕtvy!“ Ukázala ukazovákom na stenu, na ktorej sa náhle vytvorila postupne rastúca  škvrna. Ako by niekto po nej rozlieval olej. Začal som rozoznávať obraz.

Ležal som na gauči. Na zemi bol rozsypaný koks a prázdne fľašky od alkoholu. Mal som zatvorené oči. Nevnímal som neutíchajúcu hudbu okolo mňa a kamarátov s babami, ktorí pri mne tancovali a bozkávali sa.

Pozrel som sa na dievčatko a ono na mňa. Vystrašene som  pokrútil hlavou a vycedil pomedzi zuby ,,Toto nie je smiešne!“

,,Ja viem.“ Zareagovalo a stena bola znova stará a sivá. ,,Poznám to. Všetci ktorí sa tu ocitnú sú vystrašení. Ale to nič.“ Kývla rukou a priblížila sa viac ku mne. ,,Videl si svoje telo?“ ukázala na mňa.

Pokýval som hlavou. Celý som sa triasol. ,,Ako...“ preglgol som a nemohol pokračovať.

Pochopila a odpovedala. ,,Predávkoval si sa.“

Myslel som ,že je to zlý sen. Pozrel som k dverám a rozmýšľal či mám do nich vojsť. Možno nájdem cestu späť.

,,Nenájdeš cestu spať.“ Čítala mi myšlienky. ,,Sme na rozhraní.“

,,Akým rozhraním?“ spýtal som sa.

,,Medzi nebom a peklom. Dvere, ktorými si chcel vyjsť, viedli do pekla.“ Pousmiala sa.

Nedochádzalo mi to poriadne do hlavy. Nemohol som uveriť tomu, že som duch.

,,Naozaj som mŕtvy?“

Pomaly pokývala hlavou. Usmiala sa, akoby to bolo niečo smiešne. ,,Hranica medzi životom a smrťou je tenká. No každý skôr či neskôr zomrie. Čo myslíš Dominik, aký bol tvoj život?“

,,Odkiaľ vieš moje meno?“

,,Poznám ťa lepšie ako si myslíš.“ Pousmialo sa. Podišlo k  dverám, ktoré viedli do pekla.

,,Ideme do pekla?“ zhrozil som sa.

Pokývala hlavou a otvorila dvere.

Dievča ma chytilo za ruku a zrazu sme sa ocitli na tmavej ceste. Kráčali sme bez slova. Zodvihol som  hlavu, ale nebo som nevidel. Len tmu. Všetko bolo zničené. Okolo nás bola zoschnutá tráva. Niekde som zahliadol  suchý, starý a chorý strom.

,,Kam to ideme?“ spýtal som sa.

,,Uvidíš.“ Odvetila.

Prišli sme k starému hnedému domu. Vyzeral, že už má vyše dvesto rokov. Bol veľmi schátraný. Okná povybíjané a na zemi popadané sklo.

Ako náhle sme sa priblížili k veľkým dverám, na ktorých sa po pavučinách prechádzali pavúky, dvere sa otvorili dokorán a mňa ovalil otrasný zápach.

Vošli sme dnu. Počul som piskot potkanov a dupotanie ich labiek po dlážke. Každým svojím krokom som myslel, že dom spadne.  Obzeral som sa dookola. V tme svietili červené oči, ktoré sa okolo mňa hemžili. Počul som neznáme chrapľavé hlasy, ktoré šepkali niečo nezrozumiteľné. Cítil som pazúry ako cezo mňa prerážajú, akoby chceli niečo zo mňa vytrhnúť. Zachvátil ma pocit zúfalstva. Zavrel som oči a kričal: ,,Nechajte ma!“

Ocitli sme sa v izbe. Vystrašene som sa pozrel na dievča oproti mne a potom znova na dvere.

,,Č čo to bolo?“ vykoktal som sa.

,,Peklo.“ Odvetila. ,,nikto tam nechce ísť ale množstvo ľudí si o to koleduje.“ Pousmiala sa a podišla oproti k druhým dverám.

,,Tu je nebo?“ spýtal som sa, aj keď odpoveď bola logická.

,,Áno.“

Otvorila dvere. Chytila ma za ruku.

Stáli sme na priestrannej lúke. Slnko žiarilo a fúkal príjemný vánok. Lístie v korunách stromov pod ktorým sme stáli príjemne šušťalo. Dlhá tráva ma i cez rifle pošteklievala. Pozrel som sa nahor, ako predtým. Nebo bolo krásnej belasej farby ako oči malého dievčaťa, ktoré stálo pri mne.

,,Poď.“ obišla ma. Šiel som za ňou a vychutnával si blažený pocit, aj keď som vedel že som mŕtvy.

Stáli sme na kopci z ktorého bol nádherný výhľad na zelené pasienky. Pod ním sedeli na tráve malé deti a plietli si z púpav venčeky.  Vlastne tam neboli iba ony. Postupne sa tam zjavovali mladí aj starší ľudia. Nejaká žena s čerstvo uvitým vencom na hlave nám dala znak, aby sme šli k nim. Pomaly sme kráčali z kopca. Stále som šiel za malým dievčatkom, ktoré sa predstavilo ako posol. Nevedel som či je to tak. Vlastne som ani presne nevedel čo to slovo znamená.

No teraz mi to bolo jedno. Zachvátil ma pocit radosti.

Sadli sme si k nim. Jedno malé dievča s blonďavými vlasmi a hnedými očami mi položilo na hlavu voňavý veniec a pohladilo ma. Všetci boli taký krásni, pokojní...

Znova sme sa ocitli v sivej neutrálnej miestnosti, v ktorej sa malo rozhodnúť, čo ďalej so mnou bude.

Dievčatko si s úsmevom sadlo na posteľ a voľné miesto pri sebe potľapkalo. Sadol som si k nej.

,,Dominik chceš ísť do neba alebo pekla?“

,,Neba.“ Povedal som ihneď.

Pokrútila hlavou a stisla plnými červenými perami. ,,Prečo si nežil tak, aby si bol hodný neba?“

Chvíľu som nepovedal nič, len som zízal na dvere do neba.

,,Myslel som si ,že neumriem.“ Zdvihol som plecia.

Zasmiala sa. ,,Predsa každý zomrie.“

Znova som sa pozrel na svoje polopriesvitné ruky a pokrútil hlavou.

,,Nebol si zlý. Iba si si zle vybral cestu.“ Vzdychla. ,,Dlho sme nad tebou rozmýšľali. Tvoj život bol totálny chaos. Čím dlhšie si žil, tým si bol viac na dne. Pil , drogoval, kradol,  striedal si dievčatá. Odišiel si od tých, ktorí ti chceli pomôcť, k tým ktorým si nestál za nič. Nemusíš mi hovoriť, prečo si to robil. Poznám každú tvoju myšlienku.“

,,Čo bude so mnou?“ nešťastne som vzdychol.

,,Dostaneš šancu. Pošleme ťa späť na zem ,aby si našiel nový zmysel života.“

,,Ak ho nenájdem?“ zvraštil som nervózne čelo a pozrel na jej bledú tvár. Vyzerala na päť rokov, ale vedel som, že jej slová nie sú päťročného dievčatka.

,,Ak ho nenájdeš, pôjdeš tam!“ Pohľad uprela na dvere pekla.  Pokračovala. ,,Ak nájdeš, tak...“

,,Pôjdem do neba.“ Dokončil som za ňu.

,,Prídem po teba, keď nadíde čas. A pamätaj, nezáleží na počte rokov ktoré žijeme, ale ako ich prežijeme!“

Pomaly mi mizla z očí. Rozplynula do atmosféry. Bol som späť v tele, ktoré pred chvíľou ležalo bez života...