„Prečo by som ho mala prijať? Zastrelil 15 mojich ľudí!“

„Tamara, je zranený,“ ozvala sa Barbora.

„Priveďte ho sem! Okamžite!“ vykríkla. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Priniesli raneného do domu a čakali na ďalšie príkazy. Tamara pozrela na jej zajatca.

„Uložte ho do mojej postele!“ prikázala opäť tvrdým hlasom. Prikývli a vykročili hore.

„Odkedy dovolíš, aby sa náš nepriateľ váľal v tvojej posteli?“ nadvihla obočie Barbora.

„Odkedy je zranený! Smrteľne zranený!“

„Toto na mňa neskúšaj! Okamžite mi povedz, čo ti prešlo mysľou. Chceš ho zabiť počas spánku?“

„Prestať mi to komplikovať! Nič sa mu nestane! Najskôr sa pokúsime o jeho uzdravenie, až potom ho vyzvem na súboj!“

„Vysmeje ťa!“

„Ja viem.“

„Bude ťa považovať za slabú ženu!“

„Ja viem,“ pokojne odvetila.

„Chceš ho?“

„Strašne!“

„Vedela som to!“

Tamara sa usmiala.

„Prečo?“

„Lebo je to ten pravý!“

„Dobre. Tak ja sa idem vyspať!“

„Dobrú noc.“

Vošla do svojej izby. Bol hore. Práve sa snažil postaviť, no bolo vidno, že má bolesti.

„Ľahni si, nechcem, aby sa to otvorilo,“ ozvala sa. Zdalo sa, že si ju všimol až teraz. Zadíval sa na ňu. Tamara mu jeho pohľad opätovala.

„Prečo si na nezabila?“ spýtal sa. Neodpovedala, iba podišla ku nemu a skúsila, či nemá horúčku. Samozrejme, mal. Vošla do kúpeľne, napustila do lavóra studenú vodu, vrátila sa do izby, položila lavór pred posteľ a vybrala sa hľadať uterák. Keď ho konečne našla, namočila ho do vody a otrela mu tvár. Potom ho namočila ešte raz a priložila na jeho čelo.

„Ľahni si,“ zašepkala. Stále sa nepohol. Pozeral sa na ňu ako na blázna. Čakala to. Nepokúšala sa ho prinútiť ľahnúť si, iba vyčkávala, čo bude ďalej.

„Som tvojím väzňom?“

„Nie,“ zašepkala iba.

„Kto tu šéfuje? Počul som, že žena. Si to ty? Určite nie! Hovoria o nej veľmi zle. Určite bude škaredá a tučná.“ Tamara sa pousmiala. Tak takto o nej ľudia zmýšľajú? Radšej mu neodpovedala.

„Kedy budem môcť odísť?“

„Keď si budem stopercentne istá, že si zdravý,“ zašepkala.

„Prečo šepkáš, do pekla?“ vykríkol.

„Prečo kričíš?“ odpovedala mu otázkou.

„Vytáčaš ma!“

„Prepáč, nechcela som,“ povedala o niečo hlasnejšie.

„Panebože!“ zaúpel a sadol si tak prudko, že Tamara prepadla na neho.

„Prepáč,“ zamumlala, „neublížila som ti?“

„Nie.“

„Dobre. Zostaň ležať, dohodnuté?“ Iba zodvihol obočie.

Tamara si vzdychla: „ Dovolíš mi pozrieť sa?“ Chvíľu sa tváril nechápavo.

„Na rany,“ spresnila.

„Aha, nie, nie je to nič vážne.“ Videla, ako trpí. Nanešťastie, nie je iná možnosť, pomyslela si, chytila ho za stehno a pritlačila.

„Šibe ti, ženská?“ vykríkol.

„Nie je to nič vážne, hm?“ spýtala sa sebavedome. „Môžem to skontrolovať?“

„Dočerta, jasné, že nie! Skoro si ma práve zabila! Myslíš, že ti dovolím sa ma dotknúť ešte raz?“

„Nevedela som, že si taký slaboch,“ pokrútila hlavou s hranou ľahostajnosťou.

„Slaboch?!“ zalapal po dychu, „ja že som SLABOCH?!“

„Nekrič, prosím Ťa, nie si tu jediný! Ostatní sa snažia vyspať.“

„Ako sa opovažuješ...“ viac nepovedal, pretože mu pritisla prsty na ústa a naklonila sa ku nemu. Očividne ho to prekvapilo. Tamara nechcela čakať kým sa spamätá a preto sa rozhodla konať rýchlo. Mala podozrenie, že jeho zranenia sú ešte vážnejšie, ako si myslela. Okamžite odokryla prikrývku a dala sa rozopínať mu nohavice. Snažila si nevšímať, že sa jej zapálili líca a roztriasla ruka, ktorú mala ešte vždy položenú na jeho perách. Ani okom naňho nepozrela. Sústredila sa iba na to, aby tie prekliate nohavice konečne rozopla. Ani sa nepohol. Asi je rovnako prekvapený mojím činom, ako ja sama, pomyslela si. Pustila ruku z jeho pier a dala sa sťahovať mu rozopnuté nohavice. Ešte stále sa vôbec nehýbal. Stiahla mu nohavice po kolená a jej obavy ešte zosilneli. Na stehne mal dlhú a hlbokú ranu. Našťastie, Tamara ju svojím stiskom nezhoršila. Vstala a pobrala sa do kúpeľne pre niečo na vyčistenie rany. Ruky sa jej veľmi triasli. Keď videla toto naposledy... NIE! Nebude na to myslieť!