Vždy keď mi príde na myseľ, zatúlam sa v čase spomienkami na leto, ktoré sme spolu zažili. Mysleli sme si že to bude nekonečné. Ja, on a hviezdy svedkami našich slov, bozkov, objatí, skutkov. Teraz, keď mi chladný jesenný vzduch chladí líca, moje oči blúdia niekde v tých končinách, na ktoré si on už nepamätá. Vraj každý človek je nahraditeľný, ale on bude v mojom živote chýbať, no ostali mi len spomienky o ktoré ma nikto neoberie. Mám na sebe modrý kabát, na čiernych vlasoch baretku, a stojím na okraji cesty, a neviem kam sa pohnúť. Oči obtiahnuté čiernou ceruzkou a pery namaľované krikľavým červeným rúžom, vyzerám rovnako. Možno pár vrások na čele ale nič sa na mne nezmenilo, ani moje vnútorné ja. Bol moja záchrana pred záhubou. Uvedomila som si, že život má aj iné stránky.

Spomínam. Myšlienky na neho mi cestujú hlavou dookola, a mne sa chce plakať. Dívam sa do diaľky, či ho náhodou neuvidím, ako vtedy v lete.. Nie, nie je tam , vlastne nik na mňa nečaká. Teraz, v tomto momente si prajem zabudnúť tak ľahko ako zabudol on, lenže nejde to.