Nebol som vždy dobrým synom, to priznávam. Zakaždým keď si ma s láskou vyprevádzala do školy a opätovne vítala vo dverách nášho domu po všelijakých dobrodružstvách, som to nepokladal za dôležité. Ale teraz to už viem, mama, moja jediná. Ty si každú tú sekundu ktorá bola ako priepasť nášho odlúčenia vnímala akoby uplynuli celé veky. V myšlienkach si sa ku mne vracala pri mnohých povinnostiach ktoré až teraz pokladám za hrdinstvá. Ako si mi uvarila vždy to čo mi najviac chutilo, a aj naučila ma ochutnať čo som ešte nepoznal. Ako si sa na mňa dívala keď som pochopil čo si sa mi snažila vysvetliť.

Raz v škole sa mi všetci posmievali zato ako si ma doma sama ostrihala. Vravela si: "Ty si ale fešáčisko." Umne si sa vykrútila keď som ti kvôli tomu v náručí zaplakal. Povedala si mi, že oni mi len závidia. Že Jakub a tie decká čo mordujú svoje bicykle a rozvirujú prach po uliciach, sú len nevychovaný galgani, ale ty si mala sen. Vravela si, že mi ťa dal boh, na rukách kňaza pod oltárom svätého Mikuláša ako dar.

Vtedy som to nechápal, mama moja. A možno ani dnes tomu úplne nerozumiem. Akoby som predsa ja mohol byť darom z lásky. Určite si si to vtedy len vymyslela aby som si nechcel vytrhať všetky svoje gaštanové vlasy v tvare hríbika.

Ale čo tam po tých starých časoch. Už sú preč. Utiekli ako voda vo vedľajšom potoku aj keď je často vyschnutý. Ďakujem ti za ten čas. Za vštepenie dobra a nebojácnosti voči zlu. Teraz som už chlap. Pre teba stále šesťročné fešáčisko aj keď zmorené, vráskami posiate telo ktoré si mi dala už tak nebaží po dobrodružstvách navzdory tvojmu nezmyselnému strachu keď som prvý krát sadol do auta. Neviem ako si sa vtedy cítila ale ja som sa cítil úžasne. Ako vták plachtiac na mocných krídlach uháňajúc svetom do diaľav kam som chcel nazrieť. Len na moment nakuknúť a vrátiť sa späť aby si sa toľko nebála. Aby si v noci spala a nie s otvorenými očami na vankúši na mňa v hneve čakala a premýšľajúc aké zverstvá tento svet ukladá na plecia mladých a neskúsených.

Postavila si ma pred voľbu. Buď vykročím do sveta kde na mňa čaká život. Nič si mi však nesľubovala. Žiadne zázraky v podobe vyslobodení princezien z veže a zato polku kráľovstva. Vedela si, že svet nikomu nikdy nič nedá zadarmo a dobré sa väčšinou len zlým odpláca. Nepovedala si mi ani choď tam alebo hentam. Verila si mi.

Ale dala si mi ešte jednu voľbu. Síce nie lákavú, nie hrdinskú a už vôbec nie dobyvačnú ako starý, dávny bohatieri keď sa hrnuli za slávou potulujúc sa svetom od východu na západ. Dala si mi jednu prostú radu a či vlastne prosbu: "Tak ako ja som bola pri tebe keď si sa narodil, tak aj ty buď pri svojej mame keď bude odchádzať."

"Ach, mamička," opýtal som sa ťa vtedy," vari tu nebudeš so mnou navždy?"

Naozaj som si to vtedy myslel. Veď kto by kedy pomyslel nato, že nás niekedy matky, naše mamulienky opustia.

Zaváhal som ako ešte nikdy pred tým v mojom živote. Túžba vidieť svet bola mocná sťa oceľ, ale láska k matke, mocnejšia než ničivá búrka bleskov nad rozvíreným morom zmietanom v tornádach. Až tak silno, až tak neochvejne som ťa miloval mama, že teraz nebanujem. Nemohol som to vtedy tušiť. Nemal som odkiaľ vedieť, že mi dáš do života poslednú príučku aby som žil spravodlivo a z lásky. Ostal som a pokorne sa o nás staral. V biede a v pote svojej tváre som nás živil, tak ako si ty živila moje malé, mladé ja.

Teraz sa na mňa nemo usmievaš a ja sa pýtam prečo. Nečakala ma snáď vo svete sláva a bohatstvo? Nebolo by všetko jednoduchšie keby som sa o teba staral na diaľku cez šíro šíri svet?

Neodpovedáš a stále sa usmievaš a niekto už klope na dvere.

Je to ten na koho tu čakáš. Komu sa odovzdáš. Ja viem mama, ale počkaj ešte chvíľku, ešte to je len kňaz v čiernej sutane a biely talár sa mu chveje. Modlitebnú knižku roztvára a na čelo ti kreslí božím prstom kríž. Počkaj, nenáhli sa. Čo si počnem. Toto si mi nepovedala, že čo bude potom.

Odpovedzte mi vy, boží posol, kam sa odoberá a vráti sa? Pôjdem za ňou?

 Kňaz mlčky do očí sa mi díva, vôbec neodpovedá, len modlitbu si ticho šomre. A ja opäť ako malé dieťa, obnažené smútkom v matkinom náručí plačem, ako keď ma priviedla na tento svet. Ona sa len usmieva. Očí k oknu tlačí a do neba sa díva. Hrudník sa jej pod perinou nepravidelne vlní a ja horko plačem, svet preklínam. Za jedinú ženu svojmu synovi vernému boha prosím. Ušetri ju od bolesti. Od dlhých múk, ostrých pazúrov smrti. Zahaľ jej láskou k dieťaťu jedinému zmordované telo vekom do hodvábu, a nech anjeli na nebesiach hlasno spievajú. Trúbky nech sa rozozvučia a bránu nebeskú už otváraj. Za kyticu kvetov schovaj odkaz všetkých synov a dcér sveta, že jedine matka ako anjel môže krídla nosiť a povetrím sa vznášať. Len o to ťa prosím. Vykonaj spravodlivosť kvôli ktorej ctím si ťa. Ach, mama. Už viem čo si tým snom myslela.

Bodaj by to každý vedel, že matky vytvorili nebesá.

***

Vidím, smrť už na krídlach prichádza. Nie je však biela ani čierna. V jednej ruke kytica a v druhej pohár vína zviera. Na perách jej ohnivý úškrn planie. Zachveje sa kňazov hlas. Zo šepotu, do zvolania púšťa sa. A moja mama, mamulienka, krčí prsty, jej ston premieňa sa v ďas.

Za života bola plná sily. Teraz skrútil jej telo, čas. Ak mi bol pred tým život milí, teraz čert ho vem i fras.

Odchádza lono, čo postieľkou mi bolo.

Prepukám v ešte väčší plač.

Ruka čo živila ma je teraz tvrdá, chladná, akoby som z dávnej minulosti počul slovo "Tlač!"