...Páčte tie tri skaly,
jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:
to Margita. A za ňou toť ! Besná na nás čaká,
hľa jak hltá celý Váh do svojho pažeráka...
Myšlienka splaviť horný Váh v nás „dozrievala“ pomerne dlho. Väčšinu vodákov však odrádzajú priehrady vážskej kaskády, kvôli ktorým sú na hornom a strednom Váhu splavné v podstate len tri úseky. Tie však naozaj stoja zato a bol by „hriech“ ich nevyskúšať. Na hornom toku tečie rieka pomerne rýchlo štrkovým, dosť plytkým korytom, s častými perejami. Váh je vlastne splavný hneď od svojho začiatku. Vzniká totiž na sútoku Bieleho a Čierneho Váhu nad obcou Kráľova Lehota v nadmorskej výške 664 m. Ak na SHMU zistíte, že na vodočte v Liptovskom Hrádku je minimálne 75 cm (lepšie viac ), môžete začať splav priamo na sútoku. Pretože rýchlosť plavby na hornom Váhu je pomerne veľká, okolo 11 km za hod., musíte v tom najlepšom, práve keď si to začnete užívať, aj skončiť. Od sútoku je žiaľ splavných len 13 km – po Uhorskú Ves. Je to však paráda, ktorá stojí za to.
1. diel trilógie
My sme v sobotu 28. apríla 2012 mali v Liptovskom Hrádku 95 cm, čo sa ukázalo ako ideálny stav. Počasie tiež ako z katalógu, po dlhej zime kopa energie a chuti, a tak sme už o 7,00 ráno nedočkavo fúkali Baraku na sútoku oboch Váhov nad Kráľovou Lehotou. Pôvodne sme si chceli pridať nejaký ten kilometrík Čierneho Váhu, ale ten bol doslova zarúbaný popadanými stromami. Nevadí, veď začíname tam, kde začína i Váh. Rýchly prúd, parádne meandre, sem – tam strom, to všetko zamestnáva našu pozornosť. Napriek tomu, nedokážeme nevnímať ani okolitú nádheru, najmä zasnežené štíty Vysokých i Nízkych Tatier. Po asi dvoch kilometroch sa do Váhu vliala vodnatá Boca a prúd ešte zrýchlil. Zaregistrovali sme zopár rázovitých dreveníc Liptovskej Porúbky a už sa blíži Liptovský Hrádok.
Tu nás prekvapila „čerstvá“ nesplavná hať ( podľa domácich) vznikla len minulý rok. Škaredá, plná stavebného odpadu a ostrých polámaných panelov. Preniesli sme. Krátko za ňou ďalšia „stará“ splavná hať.
Na 342. km sa sprava do Váhu vliala Belá, výdatne napájaná topiacim sa snehom z vysokotatranských štítov. Ešte len tu sa z Váhu stal šprintér. Vysoké vlny, valiaci prúd, umocnili našu radosť. Baraka sa správala veľmi spoľahlivo a napravila i naše menšie chyby. Za nami Borová Sihoť, pred nami diaľničný most nad Podturňou a za ním už Uhorská Ves – konečná. Tu musíme končiť i keby sme nechceli, hoci do Mikuláša to už nie je ďaleko. ( malá vodná elektráreň )
2. diel trilógie
Sfúkneme a zabalíme Baraku a všetko ostatné a pešo do Podturne na železničnú stanicu. Tam nastupujeme na osobáčik, ktorý nás odvezie do Ružomberka. Na stanici kávička, chvíľa oddychu a poďme ďalej. Pár metrov od železničnej stanice sa do Váhu vlieva Revúca a tá trošku vylepšuje biedny vodný stav v Ružomberku.
Tu dnes druhýkrát začíname. Opäť fúkame Baraku, striehneme na plytčiny a „ naberáme smer“ Kraľovany. Za mestom je to už lepšie, prúd celkom ťahá a statočne nám pomáha.
Krajinársky najmalebnejšie časti z tohto 18 km úseku sú v okolí Ľubochne, Stankovian a samozrejme ústie Oravy a pohľad na skalnatý Šíp v Kraľovanoch. Za nimi už začína vzdutie priehrady v Krpeľanoch a s tým samozrejme spojený niekoľkokilometrový „olej“. Plavba v kanáli pod hrádzou je zakázaná a staré koryto takmer bez vody, takže v Kraľovanoch za sútokom s Oravou na dnešok končíme.
Vlak nás za hodinku a pár minút odvezie tam, kde sme dnes začínali, do Kráľovej Lehoty.
3. diel trilógie (známy i z ľudovej slovesnosti a literárnej klasiky)
V nedeľu 29. apríla 2012 sadáme ráno v Kráľovej Lehote do auta, smer Vrútky. Zaparkujeme pred stanicou, o päť minút stojíme na brehu Turca, opäť fúkame Baraku, naväzujeme sedačky a o chvíľu sme na jeho sútoku s Váhom. Kanojka sa však dáko nehýbe. Uvelebila sa spokojne na kameni. Je ich tu veľa, takže som nútený použiť „ kolobežkársku“ techniku. Po dvoch, troch pokusoch nadobúdam prax a do Váhu sa nakoniec dostaneme. Ďalej to už ide samé a slušnou rýchlosťou.
Perej (čerej) Margita nás slušne pohúpala, pri pohľade na prístavisko pltí sme si spomenuli aj na slovenskú literárnu klasiku a pltníkov, o ktorých písal Ján Botto. Zaujímavý a iný bol tiež pohľad z hladiny rieky na Starhrad a Strečno. Za kompou a lávkou pre peších pristávame, zajedáme si zo slaninky, ktorú sme si chceli pôvodne opiecť, ale počas tých 12-tich kilometrov nádhernej a pohodovej plavby sme na to jednoducho zabudli. Na železničnej staničke v Strečne sa odmeňujeme kávičkou a vláčik nás odváža do Vrútok.
...stúliť veslá a rúče
šmihom cez jej náručie.
Ona smelým neškodí,
smelo v osudný skok!
Strelou do jej hrtana !
Razom kormidlom vbok !
A plť v huku i pene
z pyskov jej vyžene !
Chvalabohu, šuhajci, už sme von...
A pretože s jedlom rastie chuť, na budúci rok o takomto čase, by sa tu mala objaviť reportáž z Belej. Pravda, ak sa neutopíme.
Feri, vďaka za rady i tip !
Text zadák, foto háčik
Comments
Pridať nový komentár
Vytrvalci, len sa držte ! Aj Vám trochu závidím, ale musím si dať dohromady moje boľavé kríže ( už je to lepšie) .
Týmto splavom si zrejme otvoril za Nitranov vodácku sezónu. Pekná reportáž i fotky, írečité básničky klasikov (svedčiace o Tvojej sčítanosti) nám nostalgicky pripomínajú časy, keď Váh bol bez priehrad, prúd bol dravý a mohutný a pospolitý ľud svietil petrolejkami.
Jugi organizuje 25.-27. mája 2012 pohodovú víkendovú akciu na maďarských Dunajských ramenách. Adrenalín sa tam síce dá zažiť iba ak Ti pri opekaní odpadne z prútu do ohňa klobása, splav má však za úlohu povzniesť ducha účastníkov od materiálnych vecí (napr. klobása) k estetickým zážitkom spojeným s plavbou medzi leknami, trstinou, lužnými lesmi za zvukov jarnej prírody, vydávaných páriacimi sa vtákmi a maďarskými vodákmi. Radi Ťa tam medzi nami privítame. Ozvi sa Ferimu okolo 16. mája.