Neďaleko Považskej Bystrice, za obcou  Považská Teplá, je skryté nádherné prielomové údolie Manínskeho potoka, ktorý  medzi Veľkým a Malým Manínom vymodeloval  strmú  úzku roklinu. Úzku až tak, že v jej najužšom mieste museli voľakedy furmani rozobrať voz, preniesť ho i s tovarom o kus ďalej a tam voz  zložiť a opäť naň všetko naložiť. To už dnes novodobí furmani robiť nemusia. Toto miesto umelo rozšírili, takže ním prejde aj autobus.

Vlhká chladná mikroklíma vysokých skalných stien a brál vytvára aj v tak nízkej nadmorskej výške vhodné prostredie pre horské živočíchy a rastliny.  Najmä kvôli tomu bolo toto územie vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu.

   Začiatok náučného chodníka a jeho prvý panel je pri autokempingu, pred vstupom do tiesňavy. Prvé zúženie je vpravo v úbočí Veľkého Manína lemované hrebeňom Bielych skál, vľavo na nás v úbočí Malého Manína padá Jašteričí hrebeň.  Po niekoľkých zákrutách prichádzame k najužšiemu miestu. Tu sa dajú v kolmých stenách pozorovať  obrie hrnce, ktoré v nich vymodelovali víry Manínskeho potoka. Pred nami sú charakteristické skalné útvary Tupá a Ostrá. Medzi nimi štíhla skalná ihla Panička. Práve tu sa treba obzrieť späť. Cestu, po ktorej sme prišli, skalné steny opticky úplne uzatvárajú a nad nimi sa týči impozantný ihlan Kavčej skaly.

Míňame tiché pietne miesto s tabuľkami pripomínajúcimi známych horolezcov „odchovaných“ skalnými stenami  Manínskej tiesňavy.

   Červená turistická značka nás vedie ďalej po ceste a za ďalším zúžením opúšťame skalné spoločenstvo Manínskej tiesňavy. Prechádzame obcou Záskalie a asi pol kilometra za ňou vchádzame do Kostoleckej tiesňavy. Tá už nepôsobí tak kompaktne. Svah Drieňovky je rozpadnutý do mnohých skalných útvarov a z väčšej časti je zarastený hustou vegetáciou. Zato opačná strana vytvára mohutný skalný dóm, uprostred ktorého padá až k ceste veľké suťovisko.

Vychádzame z tiesňavy a po ceste  pokračujeme  ďalej.

Po chvíli prichádzame k drevenej budove bývalej školy, dnes už je to chata s možnosťou ubytovania. V rokoch 1932 – 1936 tu učil Peter Jilemnický. Pripomína ho busta a citát z jeho tvorby.

   Poďme však ďalej. Cesta nás privedie do dedinky Kostolec. Pohľad do mapy nám prezrádza, že červená turistická značka pokračuje stále po asfaltke až do Vrchteplej, kde končí. Pretože už máme  chôdze po ceste dosť, rozhodneme sa vrátiť do Záskalia, tam odbočiť na zelenú, ktorá nás privedie do sedla pod Veľkým Manínom a z neho sa vrátiť po žltej značke na začiatok náučného chodníka k autokempingu , pred vstupom do tiesňavy.

   Keď sme sa rozhodovali kam cez jarné prázdniny, ovplyvnila nás prvá veta opisu náučného chodníka Manínskou tiesňavou. „ Trasa vás zavedie na jedno z najkrajších miest Slovenska – do Manínskej a Kostoleckej tiesňavy.“ Prečítali sme si ju síce so zdvihnutým obočím, ale dnes musíme uznať, že až tak veľmi nepreháňala.

   Na druhý deň sme si vybrali túlačku po najkrajších miestach Súľovských skál. Cestou do Súľova sme sa však zastavili v Plevníku-Drienovom, rodisku známeho prozaika Dominika Tatarku. Boli sme zvedaví, či tu nájdeme čosi, čo ho pripomína. Boli sme milo prekvapení, keď sme v parčíku v centre obce objavili skromný nenápadný pomník a náučný panel, ktorý upozorňoval na známeho rodáka. V neďalekej základnej škole je i pamätná izba, tú sme však vynechali.

     Našu dnešnú trasu v Súľovských skalách sme začali v Tiesňavách, pri ústrednej turistickej orientácii.

Spoločne s čeveno značeným  chodníkom mierne stúpame ponad obec Súľov, až na lúku pri Kamennom hríbe. V pozadí na hrebeni obdivujeme desiatky skalných vežičiek.

Ani si neuvedomíme, že sme už čosi prešli a ocitneme sa na lúke pod Súľovským hradom. Je z nej veľmi pekný výhľad na Bradu, vrch, ktorý je dominantou severnej časti Súľovských skál.  V tejto oblasti sa nachádzajú najkrajšie skalné partie s vežovitými a stĺpovými útvarmi.

Tu opustíme červenú značku, pripojíme sa na zelenú a ňou v strmom stúpaní po zabezpečených serpentínach vystúpime na Súľovský hrad. Svedkom nášho výstupu je líška, ktorá prebehla okolo. V tomto úseku je namieste zvýšená opatrnosť.

Hrad pochádza z XV. storočia. Jeho poslaním bolo najmä stráženie a pozorovanie ciest.  V roku 1550 ho zničil požiar a od roku 1763, kedy ho poškodilo zemetrasenie, je v ruinách.  Aj vo zvyškoch múrov však môžeme obdivovať zručnosť stredovekých staviteľov, ktorí murivom dômyselne pospájali prírodnú skalu.

Z vrcholu hradu je krásny výhľad.

Na severe dominuje hlavný hrebeň Javorníkov, na západe pozorujeme Maníny, za nimi na obzore vidno Vršatec.  Na juhu sa vypínajú Strážov, Kľak, Žibrid, Martinské hole. V bezprostrednom okolí vidíme celý oblúk Súľovských skál. 

Pri výhľade, ktorý sa nám otvoril, som bol Jane vďačný, že navrhla túto „zachádzku“.

   Vraciame sa na lúku pod hradom a červená značka nás vedie ďalej, až do sedla pod Roháčom.

Míňame niekoľko tematických výhľadových značiek s peknými výhľadmi do okolia.

Na hrebeni pod vrcholom je križovatka turistických chodníkov. Odbočíme na žltú, ktorá nás zabezpečenou úzkou strmou skalnou roklinou privedie k jednému z najzaujímavejších  skalných výtvorov  Súľovských skál, k Obrovskej bráne.

Od nej už miernejšie, bukovým lesom, schádzame na Lúku pod Roháčom.

Z nej je možnosť odbočiť k Šarkanej diere. Je k nej pomerne ťažký prístup a už sa stmieva, tak si „výšľap“ k  tejto jaskyni, známej archeologickými nálezmi z mladšej doby kamennej, necháme nabudúce.

  Na pohodlnom chodníku do Súľova sme zabratí do rozhovoru až tak, že schádzame zo značky. Pred nami však už vidieť kostolnú vežu, takže určite nezablúdime.

                                                                                                  Ahoj Jana a Ivan