[caption id="" align="alignnone" width="498"] Topánky[/caption]

Cestou hrdinov SNP po východnom Slovensku

 

   Cesta hrdinov SNP je určite najpopulárnejšou trasou peších turistov na Slovensku. Táto 742 km dlhá trasa spája pre Slovákov tri najdôležitejšie symboly. Devín, mohylu Milana Rastislava Štefánika na Bradle a Duklu. Úsek Devín – Bradlo je známy ako Štefánikova magistrála a červeno značený turistický chodník pokračuje z Bradla až na Duklu už ako Cesta hrdinov SNP.

Za dominanty sa na tejto trase  najčastejšie považujú: Bratislava, Záruby, Veľká Javorina, Inovec, Fačkovské sedlo, Krahule, Kráľova studňa, Donovaly, Chopok, Kráľova hoľa, Skalisko, Osadník, sedlo Čergov a Dukla. Červená „Ariadnina niť“ turistických značiek prechádza zo západu na východ týmito pohoriami: Malé Karpaty, Myjavská pahorkatina, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Malá Fatra, Žiar, Kremnické vrchy, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Spišsko-gemerský kras, Volovské vrchy, Čierna hora, Šarišská vrchovina, Čergov, Ondavská vrchovina a Laborecká vrchovina. V Bielych Karpatoch odbočí turistický chodník (asi 20 km trasy) na územie Českej republiky, aby sa cez Machnáč a Drietomu vrátil na Slovensko.

   Cesta hrdinov SNP je pre každého „pešiaka“ veľkou výzvou. Už dlhší čas mátala i mňa s Janou a bolo len otázkou času, kto to prvý povie nahlas. Stalo sa a väčšinu voľných dní tohto leta sme venovali práve jej. Ako „západniari“ sme viaceré úseky tejto cesty už pochodili. Na východnom Slovensku však máme veľa bielych miest, tak sme sa rozhodli začať na Dukle. Jana mala aj čosi natrénované a odbehané, ja som túto stránku prípravy zanedbal, takže prvé tri dni som sa dosť vymordoval. Potom to už celkom išlo. Veľké ciele sme si nedávali. Vedeli sme, že na naše putovanie máme necelé tri týždne, tak sme to celkove poňali trošku voľnejšie, viac dovolenkovo. Určite sa cez miesta, ktoré stoja za zdržanie len tak nepreženieme. Obetujeme im nejaký čas a vychutnáme si ich. Zástancom takéhoto prístupu bol samozrejme ten pohodlnejší z dvojice, teda ja. Občas som Janu trošku brzdil a keď sa dalo, s obľubou som tiež vymýšľal fajnovejšie prenocovania než na karimatke pod stanom. Veľmi, naozaj veľmi nám pomohla skvelá publikácia Z Devína na Duklu, Dajama 2016, ktorej autormi sú Milan Lackovič a Juraj Tevec, obaja už po sedemdesiatke, ktorí celú trasu na viackrát prešli a precízne skompletizovali najaktuálnejšie poznatky z tejto cesty. Páni, veľká vďaka a klobúk dolu. Išli sme viac-menej podľa spomínaného sprievodcu, v ktorom  má jedna denná etapa priemerne asi 30 km.

    Po dlhej ceste vlakom i autobusmi sme večer dorazili do Svidníka, kde sme „uviazli“ na dve noci. Ja, najmä z obavy zo svojej „skvelej“ kondície som vymyslel rafinovanú taktiku, prejsť úsek Dukla Svidník naľahko bez svíň. Takto neúctivo voláme naše ťažké batohy s kompletným vybavením (stan, karimatky, spacáky...) Vo Svidníku ešte raz prenocujeme a na ďalší deň už „naťažko“ pokračujeme ďalej. Ráno sme sa prvým autobusom odviezli na Duklu, až na štátnu hranicu a vykročili sme.

   Deň prvý – Dukla – Svidník  Absolvujeme povinné foto pri pamätníku i cintoríne. Tieto miesta majú svoju atmosféru.

Návštevníci tu prirodzene pociťujú pietu a úctu. 49 metrov vysokú vyhliadkovú vežu, postavenú na mieste kde stála pozorovateľňa generála Ludvíka Svobodu, veliteľa 1. Československého armádneho zboru sme však vynechali, veď bolo ešte skoré ráno. Červená značka nás vedie prírodným múzeom Karpatsko-duklianskej operácie a prechádzame ponad obec Vyšný Komárnik.

Za ním už vchádzame do lesa, z ktorého sa vynoríme až pred obcou Medvedie. Je to veľmi pekná fotogenická dedinka, známa aj svojím dreveným kostolíkom.

Po asfaltke šliapeme aj ďalšie kilometre do Vyšnej Pisanej. Za ňou prechádzame Údolím smrti.  V okolí obcí Nižná Pisaná a Kapišová to i dnes vyzerá tak, akoby tu stále prebiehali boje 2. svetovej vojny. Hocikde na poliach, lúkach a svahoch sú rozmiestnené ruské i nemecké tanky a iná bojová technika. Našťastie výstrely sa už neozývajú.

V obci Kapišová si veľmi radi dáme nealkoholické pivo a rovnako radi odbočíme z pomerne frekventovanej asfaltky na poľnú cestu. Dlho sa z nej netešíme, lebo za Nižnou Jedľovou opäť šliapame kus cesty po asfalte neúprosne zohrievanom páliacim slnkom. Našťastie, v pravú chvíľu sa opäť vnoríme do lesa a užívame si tieň stromov. To sa už však  pod nami objavuje Svidník. Na protiľahlom svahu vidíme skanzen ľudovej architektúry. Smutnú novšiu históriu nám opäť pripomenie pamätník a múzeum Karpatsko – duklianskej operácie, okolo ktorých nás červená značka privedie do centra mesta.

Tak a máme za sebou prvých necelých 30 odšliapaných kilometrov. Zajtra už berieme aj svine! Ach jaj, čo som komu urobil...

    Deň druhý – Svidník – Čierna Hora – Andrejová   Zo Svidníka sme vyrazili skoro ráno s tým, že raňajky si dáme na Čiernej hore. Ešte v meste sme sa však zdržali. Nie, tentokrát sme nestratili značku, ale z malej pekárničky nám neodolateľne zavoňalo čerstvé pečivo. Keď sa neskôr k jeho vôni pridala i vôňa kávy, vedeli sme, že prestávka je nevyhnutná. Po skvelej káve sme rezko vykročili a nechali za sebou Laboreckú vrchovinu. Ondavská vrchovina nás privítala zdravým, prevažne bukovým lesom a na zahriatie aj poriadnym stupákom.  Na Čiernej hore je veľmi pekná útulňa, rozhľadňa a veľký krytý altánok. K absolútnemu komfortu však chýba prameň.

Doprajeme si tu krátky oddych, potešíme sa ďalekými výhľadmi a  stúpame ďalej na Makovicu. Asi tu bývajú púte k soche sv. Floriána, lebo je tu viacero altánkov, lavíc a stolov.

Z Makovice schádzame ku kóte Lazová lúka a od nej asfaltkou do obce Kurimka.

Tou však prechádzame len jej okrajom. Neodoláme však, vyzujeme sa a v potoku si chladíme  rozpálené chodidlá.  

Výstup na Kohútov nám dá v horúcom počasí poriadne zabrať a aby toho nebolo málo, blúdime. Prudko zostupujeme, značky nikde, nepomáha ani pohľad do mapy.  Predstava, že sa budeme musieť vracať strmo hore späť, sa nám vôbec nepáči. Nohy bolia, chodník je úplne rozbitý, zhadzujem sviňu a zvalím sa k nej na zem. Prichádza naštvaná Jana, vraj kam sa rútim, keď už polhodinu nevidela značku. Ani sa jej radšej nepozriem do očí, uhýbam pohľadom. Zrak mi padne na strom oproti a na ňom je pod konármi schovaná červená značka. Neuveriteľná náhoda. Ak by som išiel ešte o pár metrov ďalej, určite by sme ju prehliadli. Keď konečne schádzame do obce Andrejová, máme toho až až.  Pýtame sa domácich na pohostinstvo, svorne asi trikrát po sebe nám vždy po desiatich minútach odpovedajú: „Už len paru kroky.“  Dnes ozaj zaslúžené pivo si nakoniec predsa len dáme a bivakujeme nad dedinou pod lesom.

Už za súmraku prechádza okolo nás chalan, ktorý ide tiež z Dukly a je odhodlaný prísť až na Devín. Aj on cestou do Andrejovej skoro dve hodiny blúdil ... Dnes sme prešli 24 km.

     Deň tretí – Andrejová – Zborov – Stebnícka Magura – Bardejovské Kúpele – Bardejov

Kým ráno všetko pobalíme, chvíľku to trvá. Veľmi pekným lesným chodníkom prejdeme cez bočný hrebeň v západnej časti Ondavskej vrchoviny a pred nami sa objavia ruiny stredovekého hradu Zborov.

Náš chodník hrad obchádza, ale vedie k nemu tematická značka náučného chodníka. Aj z diaľky však vidíme, že na hrade sa robia úpravy, spevňujú hradné múry. Rozľahlými pasienkami schádzame do obce Zborov. Značka nás vedie priamo cez rómsku osadu, kde nás najskôr privíta množstvo psov. Jana poznamená, že má pocit, akoby sa preniesla do rumunských hôr. Na rozdiel od tých rumunských, sú však títo psíci veľmi priateľskí, rovnako ako ľudia, ktorých v osade stretávame. V Zborove si dáme kávu a značka nás vedie ďalej. Najprv po frekventovanej asfaltovej ceste, potom lesom na Stebnícku Maguru až do sedla Čerešňa. Z neho zostupujeme do Bardejovských Kúpeľov.

To, že sa k nim blížime naznačujú besiedky, lavičky, zachytené a upravené pramene. Z lesa sa stáva lesopark.  Lesný chodník sa mení na vejár asfaltových rekreačných cestičiek pre kúpeľných hostí. Značka nás  popri kúpeľných domoch privedie až do centra kúpeľného areálu.

Tam sa pri kávičke aj my na chvíľu stávame kúpeľnými hosťami. Ondavská vrchovina je za nami, do Bardejova už kráčame pohorím Busov. Les vystriedali rozsiahle polia a ich okrajom zostupujeme do Bardejova, ktorý už máme na dohľad.

Využívame možnosť lacného nocľahu na stredoškolskom internáte tamojšej hotelovej akadémie a po sprche, bez batohov (priam sa vznášame)  sa vyberieme obdivovať početné pamiatky historického centra tohto mesta zaradené do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Dnes sme prešli asi 25 km.

   Deň štvrtý – Bardejov – Hervartov – sedlo Žobrák – Chochuľka – sedlo Čergov

Pohodlie internátneho ubytovania sa nám (možno len mne) opúšťa pomerne ťažko, ale už pred ôsmou kráčame ulicami Bardejova ďalej. Prechádzame popri tržnici, Jana nakupuje čerstvú zeleninu. Ja samozrejme frflem. Tak ako vždy, keď si musím dať čosi naviac do batoha. Zahryznúť do šťavnatej paradajky a chrumkavej papriky, to sa mi však už pozdáva. Tešíme sa  na najstarší drevený kostolík na Slovensku v obci Hervartov. Najprv však musíme v letnom úpeku prekonať nekonečný úsek po asfaltke z Miháľova, cez Kľušovskú Zábavu až do Hervartova. Obec sa práve chystá osláviť okrúhle výročie svojho vzniku a je patrične vyzdobená. Aha, tak to nebolo kvôli nám, ako sme si najprv mysleli. V pohostinstve si odkladáme batohy a ideme si obzrieť nádherný drevený kostolík, ktorý tiež patrí do zoznamu UNESCO.

Za Hervartovom nás čaká krížová cesta. Doslova aj symbolicky. Prudký stupák lesom so štrnástimi krížovými zastaveniami končí až na vrchu Žobrák, kde je najprv priestor, kde sa občas slúžia omše a pár metrov za ním aj veľmi pekná nová rozhľadňa. Jej prvé podlažie slúži aj ako útulňa.

Vďaka rozhľadni sa môžeme pokochať nádherným a ďalekým kruhovým výhľadom.

Z vrcholu Žobrák schádzame do sedla a pokračujeme smer Šoltýsova poľana, Bukový vrch. Ten je zalesnený, bez výhľadov, takže nový panel s možnými výhľadmi je zatiaľ zbytočný. Možno však aj tu raz bude rozhľadňa. Vchádzame do pohorie Čergov, ktoré na severe tvorí štátnu hranicu s Poľskom. Jeho najvyšší vrch Minčol však naša značka obchádza. Na Chochuľke  (1023m) sa z náučného panelu okrem iného dozvieme čosi aj o vlkoch, ktorí tu nie sú len občasnými návštevníkmi, ale sú tu doma.

Zaujímavé rozprávanie o svorke vlkov si vypočujeme aj od chatára na horskej chate Čergov, kde sa ubytujeme.

Najmä v zime ho občas navštívia. Dnes to bolo na zážitky bohatých „len“ 23 km, ale s celkovým stúpaním 1225m.

   Deň piaty – sedlo Čergov -  Hradisko – Terňa – Sedlo pod Lysou Strážou – Kanaš – Veľký     Šariš

Ráno opúšťame sympatickú horskú chatu s pekným vlčím logom a fajn chatárom.  Popri lyžiarskom vleku zostupujeme k malej dedinke Hradisko a z nej  väčšinou po asfaltke do Terne, známej pravekým archeologickým náleziskom.

V Terni opúšťame pohorie Čergov a ďalej prechádzame Šarišskou vrchovinou. Za obcou, smerom na zalesnený vrchol Lysej Stráže blúdime. Starý hrdzavý smerovník, z ktorého zostal už len stredový stĺpik, nám nepomôže. Naozaj  sme sa dosť nachodili, kým sme na okraji lesa pri rozsiahlych pasienkoch  objavili našu vytúženú červenú značku. Pod Lysou Strážou opäť schádzame zo značky, ale pred sebou už vidíme prvé domy a kostolnú vežu malej podhorskej dedinky Kanaš, kde si dáme dobrý guláš a radlera. Dobre, že sme sa občerstvili, lebo nás ešte čakal „nekonečný asfaltový  doražák“ do Veľkého Šariša, kam som sa ja dovliekol  ako dáky zbitý pes.

Možno až príliš príkro som odmietol Janin návrh prejsť ešte kúsok ďalej. Vtrhol som do snobského šariš Parku s wellness službami a nóbl ubytovaním. Pani recepčná síce na zarasteného, strapatého, zaprášeného a nie veľmi voňavého chlapa vrhla najprv podozrievavý pohľad, ale východniari sa našťastie s ničím príliš nehrajkajú, tak nás ubytovala. Po sprche a výbornom pive z neďalekého známeho pivovaru mi už aj Jana túto „zbytočnú snobáreň“ odpustila.

Dnes sme prešli aj s blúdením okolo 25 km.

  Deň šiesty – Veľký Šariš – Malý Šariš – Cemjata pri Prešove – Radatice – Ľubovec – rekreačné stredisko Brezie pri Kysaku

Po dobrých raňajkách, ktoré boli v cene ubytovania sa od stola vstávalo veru ťažko. Pred sebou sme však mali etapu dlhú až 30 km, ktorá viedla väčšinou po asfaltových cestách. Najprv z Veľkého do Malého Šariša, z neho viaduktom popod diaľnicu vedúcu do Prešova.

Ďalej  okolo „malebného“ obrovského smetiska a až za ním konečne do lesa. Míňame vstupnú bránu náučného chodníka Zabíjaná, pomenovaného podľa miesta, kde sa dlhé roky konali súboje šľachticov. Dokonca ešte aj vtedy, keď už boli oficiálne zakázané. Zabíjaná už je súčasťou Cemjaty, rekreačného zázemia blízkeho Prešova.

Voľakedy to boli kúpele. Dnes sú už z bývalých liečebných domov domovy dôchodcov. Sympatický počin. Sú užitočné a hlavne nechátrajú ako viaceré bývalé menšie slovenské kúpele. Z Cemjaty schádzame do Radotíc a Ľubovca.

Pred nami je veľmi pekný úsek lesom smerom na Prokopov mlyn. Po toľkých kilometroch po asfaltke pôsobia lávky cez viaceré potôčiky a lúčka s vodomilnými rastlinami ako balzam.

Podobne osviežujúci je aj prechod údolím Hornádu. Pod nami rozvlnili pekne tečúcu rieku viaceré pereje, čo u mňa vyvolalo schizofrenické nálady a túžbu premeniť sa z pešieho turistu na vodáka. 

Na nocľah v Kysaku sa veľmi nespoliehame. Pýtame sa preto na možnosť postaviť si stan v rekreačnom stredisku Brezie. Bol tam detský tábor. Jeho vedúci nás tvrdo vyhadzuje. Myslíme si o tom svoje, ale no dobre, asi má nejaké prísne interné predpisy, je puntičkár.  Keď ho však slušne požiadame a on nám nedovolí ani  nabrať si do fliaš pitnú vodu, tak to už vieme, že to nie je puntičkár, ale obyčajný somár. Spomenuli sme si, s akými obavami sme schádzali do rómskej osady nad Zborovom a ako sa k nám priateľsky tamojší Rómovia správali. V tejto situácii nám boli naše vtedajšie obavy  smiešne. Somár je somár bez ohľadu na národnosť . Stan staviame neďaleko tábora. Zaspávame a uspávanku nám spieva neďaleká perej rieky Hornád a klepot kolies nočných vlakov.

Táto etapa mala 30 km.

   Deň siedmy – Brezie – Kysak – Kráľova studňa – Nad Kavečanmi – Košice Čermeľ

Údolím Hornádu pokračujeme do Kysaku.

Tam si v obchode kúpime čosi pod zub, na verande ešte zatvoreného pohostinstva si pod strieškou v tieni doprajeme bohaté raňajky. Po nich nás čaká strmý výstup na Jánošíkovu baštu, z ktorej je veľmi pekný výhľad na zalesnené údolie Hornádu hlboko pod nami.

Naša verná družka, červená značka, nás bezpečne a bez akýchkoľvek orientačných problémov vedie ďalej pohorím Čierna hora, ktoré už patrí do oblasti Slovenského Rudohoria. V sedle Kráľova studňa odbočuje modrá do Družstevnej pri Hornáde, čo nám signalizuje, že už sa pomaly blížime ku košickému Čermeľu. Zvlášť pre mňa sú to pekné chvíle. V Košiciach som sa narodil a prežil rané detstvo. Lesy v okolí Čermeľa a úzkorozchodná lesná „Pionierska“ železnička mi ho pripomínajú. Nahlas spomínam, ústa sa mi nezastavia, spomienkový optimizmus vymazal všetko zlé a Jana ma trpezlivo počúva.

Nad konečnou stanicou lyžiarskych vlekov nad Kavečanmi funguje bufet už aj počas letnej sezóny. Káva a naše obvyklé nealko pivo nás postaví na nohy aj v búrkovom dusne, ktoré tu vládne.

Mračí sa a poriadnu búrku už cítiť vo vzduchu. Radšej sa veľmi nezdržujeme a ponáhľame sa do Čermeľa, mestskej časti Košíc. Prichádzame k známemu bufetu Ovečka, kde máme za sebou dnešných 25 km.  Keďže búrka sa už ohlasuje silným hrmením a studeným vetrom, radšej Janu prehovorím a ubytujeme sa v neďalekom pomerne lacnom a zároveň veľmi slušnom hoteli, ktorý sa skrýva v útrobách futbalového štadióna Lokomotíva Košice. Urobil som dobre, lebo vzápätí sa strhla poriadna búrka, ktorá prešla v dlhotrvajúci dážď. My si už ale po sprche spokojne sedíme na krytej tribúne a po veľkých horúčavách sa tešíme  z mierneho ochladenia, dobrého vzduchu, ale aj pohára dobre vychladeného piva. Ešte si na SHMU pozeráme predpoveď počasia na najbližšie dni. Na druhý deň ešte v Košiciach nemá pršať, ale potom sa má počasie na minimálne štyri dni výrazne zmeniť. Pre celé východné Slovensko platia varovania pred silnými búrkami, miestami až prívalovým dažďom. Bardejov, kde sme nedávno boli už vytopilo a voda tam narobila veľké škody. Rozmýšľame čo ďalej. Pred sebou máme Volovské vrchy, ktoré sa ešte nespamätali z víchrice, ktorá sa nimi prehnala. V polomoch sa treba stále prekliesňovať hŕbami suchých konárov a popadaných stromov. Turista tu má veľké orientačné problémy. Okrem toho, v takomto počasí je tu aj minimum možností prenocovať pod strechou. Meditujeme nad tým dlho do noci, je nám ľúto prerušiť cestu, ale zdravý rozum nás k tomu nabáda.

   Deň ôsmy – Splav Hornádu z Malej Lodiny do Košíc

 Ráno sa budím veľmi skoro, stále definitívne nerozhodnutý. Zrazu ma čosi osvietilo. Rieka Hornád! V Košiciach sú predsa  viaceré vodácke kluby a požičať si kanoe by nemal byť problém. Nad pohodovým skoro 30 kilometrovým splavom z Malej Lodiny do Košíc som uvažoval už dávnejšie a teraz sa vyskytla vhodná príležitosť. Už som nás v duchu videl splavovať perejky a meandre Hornádu v údolí, ktoré sme predvčerom obdivovali z Jánošíkovej bašty.

Keď sa Jana zobudila, porozprávali sme sa aj o tejto možnosti. Zvážili sme za i proti a rozhodli sa pre splav. Ďalšie vybavovačky na internete už boli v Janinej réžii. Našla kontakt na požičovňu lodí. Ešte bolo príliš skoro, ale ona  napriek neistote či vôbec zoženieme loď, vyhľadala vlak z Košíc do Malej Lodiny. Dlho sme nevydržali a asi o siedmej ráno sme už telefonovali  majiteľovi požičovne. Samozrejme, že sme ho  zobudili. Chvíľu trvalo kým precitol a pochopil, čo od neho chceme. Bol však veľmi ochotný a hoci bol pracovný deň a on mal dosť svojich povinností, nakoniec súhlasil. Podarilo sa!!! Rýchlo na železničnú stanicu. Tam necháme svine  v úschovni batožín, do dvoch veľkých igelitiek si berieme pre istotu nejaké náhradné oblečenie, vodu a čosi pod zub. Keď nastupujeme do vlaku, pripomíname bezdomovcov. V Malej Lodine (pod priehradou Ružín) vystupujeme a o nejaký čas nám  na dohodnuté miesto, pod cestný most, privezú Baraku pádla a barel.

Vypočujeme si upozornenie na zopár kritickejších miest, kde a ako sa prenáša a hurááá odrážame.

Voda je čistá a plná života, ale je tak akurát na hranici splavnosti, držíme sa preto v prúde. Hornád nad Kysakom tečie v peknom hlbokom údolí, kde les na oboch brehoch často siaha až k vode. Na viacerých miestach sú zaujímavé skalné útvary. Vysoko nad nami aj Jánošíkova bašta, na ktorej sme nedávno stáli. Koryto rieky pekne meandruje a prúd na viacerých miestach rozvlnia nenáročné perejky.

Neodolali sme a na peknom mieste, ešte nad Kysakom, sme sa vykúpali.

Urobili sme dobre, lebo potokom Svinka, ktorý do Hornádu v Kysaku ústi sa valila po včerajšej búrke mútna voda.

Vody v rieke bolo zrazu výrazne viac, ale pod Kysakom už mala farbu bielej kávy.

Po Trebejov sa Hornád neflákal, stále pekne tiekol, ale pod ním sa už prejavilo vzdutie MVE v Družstevnej pri Hornáde a keď sme nechceli stáť na mieste, museli sme poriadne zabrať.

MVE sme preniesli.  Pod ňou sa  prúd opäť rozbehol. Plavba bola celkom zaujímavá až do Košíc (cestný most Ťahanovce). Občas sa v riečisku objavilo množstvo kameňov, asi stará rozvalená hať a my sme si precvičili slalom.

V Košiciach je lodenica priamo pri rieke, hneď za cestným mostom Ťahanovce. Odovzdali sme loď a výstroj a pán  z požičovne nás odviezol autom na železničnú stanicu. Keďže meteorológovia v predpovedi počasia na najbližšie dni ešte pritvrdili a zvýšili stupeň výstrahy, neostávalo nám iné, než kúpiť si lístky na nočný rýchlik domov. Zvyšný čas sme si vyplnili prechádzkou po večerných Košiciach.

Ešte vo vlaku sme sa dohodli, že ak sa počasie umúdri, na tri – štyri dni opäť vyrazíme na hory, aby sme z Cesty hrdinov SNP ešte čosi prešli.

   Po štyroch dňoch búrok a dažďa SHMU konečne sľubuje na pár dní lepšie počasie a my podvečer vystupujeme na Čertovici z autobusu, aby sme dokončili západnú časť hlavného hrebeňa Nízkych Tatier.

Z Čertovice, kam sme minulý rok prišli z Telgártu, chceme prejsť na Donovaly. Začiatok cesty som si doslova pretrpel, kvôli mojej „kamoške“ migréne. Zhltol som radšej hneď dva valetoly. Jana mi naordinovala zvýšený prísun tekutín. Čo sa tu budem takýto zničený motať ľuďom na očiach, radšej hneď poďme. Smer chata M. R. Štefánika pod Ďumbierom, kde chceme dnes prenocovať.

Nocľah sme si síce dopredu nerezervovali, ale opäť ťaháme so sebou stan a všetko potrebné na bivak. Ak je chata plná, chatár vždy  za symbolický poplatok dovolí postaviť si neďaleko stan a použiť vecko a sprchy.

Čuduj sa svete. Strmý stupák popod vlek mi tuším pomohol. Čím vyššie, tým lepšie. Už dokonca vnímam aj okolitú krásu.

Neponáhľame sa, vychutnávame si tichý podvečer na hôľnom hrebeni. Na chatu prichádzame ešte za svetla. Nie je ani plne obsadená, spíme pod strechou. Zaspávame s vedomím, že zajtra nás čaká vôbec najkrajší úsek celej Cesty hrdinov SNP od Dukly až po Devín. Ráno sa nad hlavným hrebeňom prevaľujú mraky a my traverzujeme popod vrchol Ďumbiera na Chopok. Lanovka už premáva, je tu dosť ľudí, ale na  Kamennej chate, krajšie Kamienke, je pokoj a nám padla veľmi vhod šálka kávy.

Za Chopkom ustane ruch a na Derešoch je už  božské ticho. Spoločnosť nám robia len svišť a kamzíky.

Cez hlavný hrebeň sa stále prevaľujú mraky, čo dáva kopcom celkom dramatický šmrnc. Fotografi a filmári majú takéto atmosferické poruchy radi. Snaží sa aj Jana a skúša, čo jej dovolí nový, šikovný foťáčik.

V Krížskom sedle chvíľu odpočívame a potom sa už pomaly blížime k Chabencu.

Za ním zostupujeme kúsok po zelenej značke k Útulni pod Sedlom Ďurkovej, nášmu dnešnému cieľu.  Útulňa je vynovená, ale plná, tak si radšej staviame stan.  Nemusíme spať natlačení ako sardinky v konzerve.

Chatár varí vždy  len jednu polievku, každý deň však inú. Dnes bola výborná šošovicová. Jeho psíci plemena Puli, boli správni „dredáči“.

Z Čertovice už máme za sebou 26 km po hlavnom hrebeni Nízkych Tatier.

    Ráno balíme dosť skoro, vieme, že pred sebou máme náročnú etapu. Čakajú nás strmé výstupy, ale najmä zostupy. Cesta z Útulne Ďurková na Donovaly je však náročná aj vzhľadom na jej dĺžku. Prejdeme 28 km. Dopĺňame zásoby vody a štartujeme.

Včera sme na hôľnom hrebeni pozorovali kamzíky a svište, dnes sa medzi Latiborskou a Veľkou hoľou pasie  stádo kráv. Je to vôbec v národnom parku s takým stupňom ochrany možné? Ale čo! Nenásytní developeri tu narobia omnoho viac škôd. 

Na Skalke nás už kravky opustili a pred nami je Latiborská hoľa a staré známe Veľká Chochuľa s Prašivou.

Za ňou nás čaká prudký a dlhý zostup do Hiadeľského sedla. Ten mi dal naozaj poriadne zabrať. Jana je na tom lepšie, dokonca sa teší na stupák, ktorý je pred nami. Výstupy má omnoho radšej než prudké zostupy.  

V Hiadeľskom sedle oddychujeme, lebo čo sme zostúpili musíme vzápätí prudkým svahom na Kozí chrbát vystúpať. Odmenou za námahu nám však je nádherný výhľad. Taký sme naozaj nečakali.  Jana sa realizuje ako fotografka krajinkárka.

Za Kozím chrbtom prichádzame po hrebienku na Kečku a z nej už veľkým a dlhým oblúkom  pomaly schádzame na Donovaly. Najprv nás privíta tichá chalupárska Polianka.

No a po nej už Donovaly, ktoré sa pomaly ale isto menia na veľký zábavný park.

Zvečerieva sa, sme unavení. Dnes máme za sebou 28 km s celkovým stúpaním 914 m a celkovým klesaním až 1743 m. Ubytovanie za slušnú cenu objavíme na chate štátnych lesov.

    Dni, ktoré sme toto leto venovali Ceste hrdinov SNP sa minuli. Zajtra sa vraciame domov. Z celkových 742 km sme teraz prešli 225 km. Čosi  už prejdené máme a úseky, ktoré sme ešte neprešli, sme odhodlaní skompletizovať v najbližších dvoch – troch rokoch. Uvidíme.

 

                                                                                                Ahoj Jana a Ivan