Vrytí v srdci navždy
Človek chce občas zabudnúť na určité veci, ktoré sa mu
v živote stali. Raz sa však treba postaviť strachu
zoči voči. Je večer a na Viktóriu nejako doľahli spomienky.
Minulosť vás dostihne.
Snívaš o novom živote, v novej krajine. Myslíš, že
ťa tam čaká niečo iné. Áno, čakalo to aj na ňu.
Viki myslela, že začiatok jej vysnívaného
života začne v Londýne. Nemala nejako na výber,
proste musela odísť. Doma to už bolo na nože,
takže vzala prvú ponuku a odišla. V Londýne
ju čakala jej priateľka z detstva. Pár dní mala
u nej zostať. Keď sa spolu začali rozprávať, povedali
si všetko, čo ich ťažilo. Bolo fajn, opäť zaspomínať.
Viktória mala jasný cieľ. Chcela pracovať ako čašníčka,
ale nič nebolo tak, ako si naplánovala. Ten, ktorý jej
tú prácu sľúbil, chcel len jedno, dostať ju do postele.
Bez práce, bez peňazí, nič horšie sa jej stať
nemohlo. Ale, stalo sa. V jeden okamih sa ocitla
na ulici. Tá, na ktorú sa spoliehala, ju vykopla.
Pobalila jej veci a vyhodila ju. Bez štipky súcitu ju
nechala na pospas osudu. Viktória však našla podporu
u ľudí, ktorí ju poznali jeden deň. Mala kde prespať.
Usmialo sa na ňu šťastie a našla i prácu. Bola z nej zrazu
au-pair. Rodina, v ktorej pracovla ju prijala. Práca
bola fajn. Abbie a Brandon boli také jej malé
zlatíčka. Vždy sa na nich neskutočne tešila. No, Viki
nebola jediná au-pair v dome. Hneď na druhý
deň ráno sa zoznámila s nejakou dievčinou, ktorá
mohla mať moslimský pôvod. Nebola tam sama,
mala so sebou asi tak ročného syna. Viki si
spočiatku myslela, že bude fajn pochytiť všetko
od nej. Nebolo. Anh, pani domu, pri odchode do
práce nemala žiadne požiadavky. Viki si mala
oddýchnuť a zoznámiť sa s novým prostredím.
No, ona nebola typ, ktorý by rád oddychoval.
Ex au-pair ju zatiahla do svojich nekalých
plánov. V ten deň spolu upratovali detskú izbu
malých. Viki neprišlo vôbec divné, že má za úlohu
vyhodiť pár vecí, z ktorých deti už vyrástli. Po
chvíli, keď si uvedomila, že tie skrine pomaly,
ale isto začínajú zívať prázdnotou, ju prepadla
panika. Vedela síce, že tu je to bežné, po pár mesiacoch
pekne krásne vyhdiť to, čo sa už nenosí. Ale, predsa.
Začala si tie malé šatičky odkladať pre seba. Veď,
človek nikdy nevie. Nemala čas na to stráviť toto
a už sa pred domom v koši ocitli detské kostímy
na haloween, či kazety. Viki nemala možnosť to
niekomu zdeliť. Anh mala priateľa, u ktorého občas
prespávala. Bolo tomu tak aj vtedy. Dom bol
veľmi pekný, typický anglický štýl, no vo vnútri
to až tak pekne nevyzeralo. Jediná miestnosť, ktorá
bola ako zo škatuľky, bola obývačka. Hej, bolo to
miesto, kde Anh mala svoje pohodlie, deti tam
nesmeli. Viki začla preto umývať, drhnúť,
leštiť, aby dala domu zabudnuté čaro. Na druhý
deň sa mala stretnúť s deťmi. Tváričky na fotkách,
ktorými bol dom priamo posiaty, jej vraveli, že
to budú miláčikovia. Keď stáli s ex au-pair pred
školou, Viki sa nevedela dočkať. Abbie a Brandon
sa vyrútili z triedy s úsmevom na tvárach a smerovali
k niekomu úplne inému, než boli oni. Áno, bol tam
ich otec, Anhnin ex - Richard. Viki sa zapáčil hneď
na prvý pohľad. Nie, nebola na starších chlapov, rozvedených
a s dvomi deťmi. Nebola, ale... Richard
k nim pristúpil a zoznámil sa s ňou. Galantne
im navrhol, že ich odvezie domov. Bolo by fajn,
ísť s ním, no ex au-pair rázne povedala: "Nie."
Viki sa vtedy na malý moment zazdalo, že to medzi
nimi asi za to obdobie, čo tam pracovalaa dosť
škrípalo. Možno ju Richard odmietol a ona má
teraz zranenú hrdosť, možno. Deti odišli opäť
s ním, takže dom bol stále nejak prázdny.
Ďalší deň bol spojený s upratovaním kuchyne. To,
čo tam Viki dokazovala, sa zdalo občas až nad
ľudské sily. Ako tam niekto mohol variť. Fuj!
V momente, keď všade bolo plno tanierov, pohárov
a všemožných vecí niekto zazvonil. Bola to
realitná agentka s nieakými záujemcami, ktorí
si prišli obzrieť dom. Anh sa chcela sťahovať.
Viki rýchlo zliezla z kuchynskej linky a zavrela
sa v kúpeľni. Nemohla sa predsa ukázať pred tými
ľudmi, veď nevyzerala práve, ako keby išla fotiť
titulku pre VOGUE. Zdržali sa len chvíľu, takže sa mohlo
pokračovať v práci. Vlastne Viki mohla, exka nehla ani
prstom. Vo chvíli keď už bolo vidieť prvé úspechy
práce, prišla ex s tým, že volala Anh a zúrila, pretože
kuchyňa vyzerala ako po bombe - sťažnosť nádejných kupujúcich.
Viki bola v koncoch. Do čerta, veď len chcela pomôcť a toto je vďaka.
Ani ju len nenapadlo, že je to výmysel, zákernosť od
exky. No, prišla ďalšia ex au-pair jej úplne v
klude oznámila, že má ísť pre deti - SAMA.
No, prerátala sa. Viki nebola ten typ, ktorý sa
vzdá a pohorí pri prvej výzve. Dala si kúpeľ,
aby zmyla tú špinu z upratovania, namaľovala
sa ako najlepšie vedela, vybrala to naj oblečenie
a plná sebavedomia vyrazila. No, najskôr vyrazila
dych exke. Prerátala si sa moja, pomyslela si.
Drobci čakali na dvorčeku pri škole. Boli jedineční.
Zmes anglického šarmu po Richardovi a kúsok
japonskej elegancie po Anh. Konečne sa mala Viki
o koho starať. Anh sa vrátila domov a s jej
príchodom skončilo kraľovanie zákernej moslimskej
dievčiny. Jej odchod z domu bolo to naj. Viki konečne
mala vlastnú izbu, deti, pokoj. Každé ráno deti
nosila do školy Anh. Na Viki zostávalo to ostatné -
nakúpiť, upratať. Zrazu v jeden deň ticho v dome prehlučil
zvuk telefónu. Bola to Anh. Zúfalá plakala,
pretože Brandon a Abbie nemali svoje kostími
a chýbali aj iné veci. Viki vedela, čo sa stalo.
Neváhala ani sekundu a priniesla všetky vrecia,
ktoré čakali pred domom na odvoz smetiarov.
Bola trochu v koncoch, keď prišla záchrana.
Áno, Richard stál vo dverách a nejako nechápal,
čo sa deje. Keď mu to vysvetlila, pustili sa spolu
do naprávania chýb. Bolo to fajn, aj keď takto
si Viki ich prvú spoločnú chvíľu, keď sú sami, nepredstavovala.
Plyšové hračky museli opäť získať stratené čaro,
no Viki bola expert na čistenie. Veď výsledkom
bol uprataný dom. Doniesla nejaké čistiace speje
a mohli sa do toho pustiť. Začala tými voňavými
vecičkami striekať po Richardovi. Mala devätnásť,
bola ešte rebel. Bolo to fajn, blbnúť. Viki s deťmi
zažila veľa pekného - ich oslavy narodenín, prechádzky,
hranie sa v parku, varenie s Abbie. Rodina
ju milovala. Dokonca aj Shayne, priateľ Anh,
bol rád, že je s nimi. No, Viki mala pocit, že
najradšej v jej spoločnosti je niekto iný. Hej, Richard
chodieval až príliš často. Občas boli spoločné
raňajky, občas rozhovory. Raz Viki stála v detskej
izbe na posteli a tá sa pod ňou nejako rozbila.
Zavolala Richardovi, ale vinu zvalila
šikovne na neho, pretože deň predtým na nej stál, keď opravoval
okno. Bol tak trochu typický angličan. Viki musela
dosť dlho rozmýšlať, čo môže a čo nemôže
povedať. Keď skončil, obaja robili dojem, ako
by patrili medzi ľudí bez domova, než ako ľudí,
z predmestia Londýna. Nič lepšie ako kúpeľ,
nemohlo byť. Alebo mohlo. Dom bol dvojpodlažný
a s dvomi kúpeľňami. Richard si vzal od
Viki osušku a odišiel dole. Viki vošla do sprchy
na poschodí, no ani len netušila, že dnes to ešte bude mať
dosť zaujímavý priebeh. Keď vyšla, mala na sebe
len uterák a on stál na schodoch. Bolo to ako z
nejakého filmu, ale nebol to film. Keď sa k
sebe priblížili, zemská príťažlivosť urobila svoje.
Začali sa bozkávať a stihli rozbiť jeden z obrazov, ktorý
visel na stene. Veď, črepy prinášajú šťastie. Či, nie?
Skončili vo Vikinej izbe a zažili spolu krásne milovanie.
Mal to byť príbeh Popolušky, lenže nebol. Na
druhý deň prišiel Richard hrozne nahnevaný a
kričal po celom dome, pretože stratil mobil.
Viki nečakala, že po tom všetkom, čo spolu zažili,
sa takto zmení. Mala z neho strach, hrozne sa
ho bála. Zavrela sa preto v kúpeľni a dúfala, že
odíde. Stalo sa, no večer sa to opäť zopakovalo.
Už sa jej nezdalo, že je Popoluška, už nie.
Ten, ktorého možno začala ľúbiť, už nebol princom.
Stal sa z neho skôr tyran.
Vo Viki sa niečo zlomilo. Nevedno, čo sa stalo,
ale začala byť iná. Tak veľmi iná, že to
ľudom okolo pripadalo choré. Áno, bola chorá.
Psychicky sa z toho všetkého zrútila. Raz ráno
Anh prišla za ňou a požiadala ju, aby odišla.
Ale kam. Nebola v poriadku a mala odísť. Nastúpila do metra
a zahľadela sa neznámo kam. Pristúpil k nej
nejaký mladík v uniforme. Začali sa spolu
rozprávať a ona mala tušenie, že je to priateľ
Richarda. Povedal jej, aby sa nebála, vystúpila,
prezrela si Londýn, že všetko bude dobré.
Cítila sa ako Pretty Woman, keď kráčala uličkami.
Nevedela prečo, ale vždy pri nej bola hŕstka
miestnych policajtov a tí zastavovali premávku, len
aby mohla ísť ďalej. Prišiel večer a jeden červený
autobus čakal len na ňu. Nastúpila doň a
zaspala, veď celý deň obdivovala krásy Londýna.
Nakoniec sa ocitla v miestnosti, kde
si ju vyzdvihlo pár policajtov. Kládli jej otázky,
zapisovali a hodnotili všetko, čo povedala.
Po výsluchu ju vzala sanitka do miestnej nemocnice.
Viki sa zdalo, akoby tam už raz bola.
Sestrička jej dala lieky, no Viki ich nechcela, ale
nakoniec sa prinútila ich zjesť. Doniesli jej
dva obrovské časopisy s tým, že sú od Richarda. Prečo
práve od neho, nechápala. Až keď začala listovať
stránku po stránke, uvedomila si, že jej v nich
zohol pár stránok, ktoré sa mu zdali dôležité.
Bolo to, akoby návod na ich spoločný život. Aspoň
tak to cítila. V ten večer ju odviezli do nemocnice
Queen Elizabeth. Keď sa ráno prebudila, bola
prikrytá veľkou červenou dekou. Prišiel k nej
mladý lekár a vzal ju so sebou. Viki mala taký
zvláštny pocit, akoby ju tam niekto volal, akoby
tam niekto túžil po jej spoločnosti. To miesto bolo
desivé a čarovné zároveň. Ľudia okolo boli zváštni.
Niekedy mala pocit, že je v pekle. Našla si tam
priateľov, no aj takých, čo zostali v jej srdci dodnes.
Strávila tam tri mesiace. Liečila sa z psychických
problémov aj keď ten najväčší bol, zlomené srdce.
Lekár, ktorý sa o ňu staral sa volal Sheilend. Raz bol
pre ňu priateľ, raz brat, otec - proste mala v ňom oporu.
Bola tam hrozne drzá, protivná, ale aj tak
Sheilend ju mal rád. Vedel si na ňu nájsť čas,
aj keď bola len jeho pacientka. Viki si vždy vedela
získať ľudí. Stala sa miláčikom nemocnice.
Opäť v nej bolo to rebelantské, ale vo
vnútri milé devätnásťročné dievča. Aj keď to
boli cudzí ľudia, stali sa jej rodinou. Ashley, Ezi,
Nicolas či David, všetci tí doktori jej boli
tak blízski. No najviac Sheilend. V jeden deň
za ňou prišiel a práve vtedy sa mal skončiť
jej pobyt v nemocnici. Odišli spolu na letisko.
Sheilend a ona spolu. Ich cesta mala jasný cieľ.
Späť domov. Po troch mesiacoch v nemocnici bola
opäť doma. So svojou rodinou, priateľmi.
Možno mala zas všetko, no nebolo to tak.
Sú tomu už tri roky a stále má pocit, že v
Londýne nechala svoje srdce. Nechala tam Richarda,
toho ktorý bol pre ňu taký dôležitý. A Sheilenda, lekára,
ktorý to s ňou nemal ľahké, ale bol tým,
s ktorým by sa aj dnes chcela stretnúť, pohádať, smiať sa,
či plakať. Je ťažké zabudnúť...
Viki však nikdy nezabudne. V srdci bude mať vryté dve mená
a možno raz sa zas opäť stretnú.