Ahoj, ľudia. Na začiatok Vám sa dávam poviedku, ktorú som napísala už dávnejšie. Niekedy v máji 2009, do školy. Dúfam, že sa Vám bude aspoň trošku páčiť. Príjemné čítanie !

Želanie

Dali nám papierik. Učiteľka nám dlhým monológom vysvetlila, že sem napíšeme školy, na ktoré naozaj chceme ísť, máme si to dobre rozmyslieť, poradiť sa s rodičmi, lebo toto je záväzné. Pche! Poradiť sa s rodičmi. Najprv by ma museli počúvať. Len čo som priniesla papierik, vysvetlila na čo to je, mama mi všetko vypísala a strčila do ruky. Nedostala som sa k slovu. Spievala o gympli ako svätom mieste. Ja by som sa naň najradšej vykašlala. Chcem byť zdravotná sestra. Keď som to raz povedala mame, začala vzdychať ako by som povedala, že chcem byť žumpárka. „No stále robiť s krvou, utierať ľuďom zadky. Ale veď to je pod tvoju úroveň Danka!“ vyškiera sa mama. V skutočnosti chce, aby som neskončila ako ona. Je z nej domáca panička a na gympel ma nahovára jedine preto, že nechce, aby som bola závislá od svojho manžela (mám 14!) ako ona. Škoda, že nepochopila, že úspech závisí od človeka. Ona sa vzdala. Vyštudovala kaderníctvo, otvorila si malý obchodík, no skrachovala. Stretla môjho otca, zobrali sa a on jej nedovolí pracovať, aby nepotápala jeho úroveň. Je totiž veľký podnikateľ .Ten chce mať zo mňa gymnazistku tiež. Študoval tam aj on. Povzdych. Moje sny sú v kýbli. Myslia to dobre.

Marec, apríl –učím sa ako blázon kvôli snu svojich rodičov. Sen o gymnazistke im splním.

Potia sa mi dlane. Mám pocit, že nič neviem. Vôbec nič. Ale...učila som sa. Nádych, výdych. „Presne tak, zabila si učením dva mesiace. Spamätaj sa dievča!“ vraví mi môj vnútorný hlas. Pomodlím sa (ale len v duchu. Nechcem, aby si hneď mysleli, že som šibnutá.) .Staršia učiteľka s okuliarmi (čítaj s popolníkmi) na nose povie pár úvodných fráz, rozdá testy s najhoršieho predmetu v galaxii. Volá sa matematika. Potom usadí svoje objemné telo na stoličku, ktorá pod jej váhou zavŕzga a vzdychne si. Aj mne sa chce povzdychať. Povzdychať nad svojím hrozným osudom. Po piatich minútach som presvedčená, že to nespravím. Prečo sem natrepali všetko čo mi robí problémy?! Desiata minúta: Nie je to až také ťažké.

Tesne pred koncom – Opravím, neopravím,...Má to byť C alebo D ??Ako to mám vedieť keď obe odpovede sú správne! Dám C. Aj keď...volám sa Dana, tak to bude asi predsa len D. Dúfam. „Koniec!“ oznámi učiteľka zamatovým hlasom (irónia). Odovzdám a pustím sa do desiaty. Moje pocity sú zmiešané. Celkom to šlo. Teraz ma čaká iba ľahučká slovenčina. Znova malý obrad – rozdávanie testov, písanie, koniec. Hurá! Mám to za sebou. Prijímačky na gympel som zvládla ľavou zadnou ! Dva mesiace učiva priniesli svoje ovocie.

Pred vchodom do budovy školy ma čaká otec. Zrazu sa cítim zvláštne sebavedomo. Vezme ma na zmrzku a ja konečne cítim, že žijem. Predtým som celé dni trávila s knihami. Môj vlastný svet ma zamestná natoľko, že si nevšimnem, že auto zastalo a ja som doma. Sama. Otec odfrčal späť do práce. Samota mi nerobí dobre. Zapnem počítač, facebook...nuda. Vypnem, zapnem televízor...nuda. Ľahnem si na posteľ. A premýšľam. Moje myšlienky však idú zlým smerom. Naozaj som spravila tie prijímačky? Čo keď ma nevezmú ? Nechcem ísť na nejakú hnusnú súkromnú platenú školu, kde chodia samé rozmaznané podnikateľské detičky. Fňukám, ľutujem sa až zaspím. Zobudí ma hlas mojej mamy. „Danka, vstávaj! Čo ťa tak zmohli tie prijímačky?“ usmieva sa na mňa. Ignorujem jej otázky a začnem na úplne inú tému. Kapitola prijímačky je nadnes ukončená. Bojím sa, že som ich nespravila.

Hlavou mi víria bujné predstavy o mojom budúcom povolaní, no moje kamarátky nemajú potuchy, čo prežívam. Žijú s ružovými okuliarmi, ktoré im tak veľmi závidím. Ubehol týždeň a mne stále hlavou blúdia fantazijné myšlienky o mojom budúcom povolaní.  A prišiel papier. Papier, ktorý som nechcela otvoriť ani po kriku a smiechu mojich rodičov. Vytrhli mi ho z ruky a roztrhli. „Si prijatá!“ kričí moja mama. Rodičia vrieskajú skáču ako pubertiaci, no ja neverím. Prežívam drámu. Vrhnem sa na papier, je to tam čierne bielom. Raz, dva , tri ! „Hurá!“ bláznivo kričím, potom zmĺknem. Chcem ísť vôbec na to gymnázium? Alebo iba plním želania svojich rodičov?