Žena a ctitelia

Chcem skutočne vedieť, čo si muži o mne myslia? Ako ma hodnotia? Hm.. počkajte, porozmýšľam... Áno, keď je to dobré. A keď je to zlé? No, mnohí ľudia hovoria, že znesú kritiku a že sú otvorení. Ale pravdu povediac, keď mi spolužiak na základnej povedal: Korecká, ty si fakt škaredá, neďakovala som mu za jeho otvorenú kritiku. Na druhej strane keď mi Paláš vyznal v šiestej triede lásku, úplne som chápala jeho pocity. Konečne jeden, čo nie je slepý. Ja som ho nechcela. Mne sa páčil Šimec. No, ten zase rúbal vyššie. Tak mi zostal Paláš, môj neúnavný obdivovateľ a istota. Jeho pokrčené lístočky s vyznaniami plnými gramatických chýb som brala ako príjemné spestrenie prestávok. A snívala som o Šimcovi. A tu je niečo, čo muži - aspoň niektorí - nevedia pochopiť. Keby si ma Paláš po mojom nekonečnom odmietaní prestal všímať, nedajbože by si našiel nový objekt, to by bola pre mňa rana. V podstate by ma podvádzal. Možno by som vtedy dokonca zistila, že ho chcem. Ale to sa nestalo. Len občas bolo treba postrčiť ho k nejakému ďalšiemu vyznaniu, uistiť sa, že som stále v kurze a všetko bolo v poriadku. Čo je na tom nepochopiteľné? Ženy chcú len úplne obyčajnú vec. Žiť v šťastnom zväzku s vysnívaným mužom, no rad ich ctiteľov sa tým, že majú trvalého partnera predsa nemusí zmenšiť. Samozrejme žiadne doliezanie a otravovanie. Len neustály obdiv.