Tajomstvá sú odhalené,

oči smútkom zakalené!

V klamstve teraz žijeme.

Ten pohár si až do dna vypijeme!

Pociťujeme šťastie, v žiaľi a neistote je zahalené.

Možno láska rastie, možno len niečo zmenené!

Listy padajú, stromy zamŕzajú,

k novému lákajú, do náruče sa bezhlavo vrhajú...

Keby rozum nepočul ten tlkot v hrudi,

láska by nemala sklamania a ten eros sa stále nudí!

Ľudia chcú spoznať, čo srdce chce vidieť?

Oči chcú vnímať, čo rozum chce vedieť!

Nechať všetkému čas,

nech si nájde miesto v nás.

Až keď hmla sa rozplynie,

ten pravý cit sa vo vnútri vyvinie...

Keby city kričať vedeli,

myseľ  by otupeli a zvony by  rozbúšili!

Keby aj písať znali,

faloš by z románov vyhnali a pravdivú lásku by vyznali!

Ľudia však čujú, čo im srdce vraví,

tak prečo im ten klam z úst sa plaví!

Načo vrhať do sveta zlosť?

Kto nám udelí milosť?

Načo nám sú nešťastné tváre?

Keď horiace srdce v tele máme!

Cit je oheň, čo iskrou vzniká.

Plameň vášne sa z rúk vymyká...

Aj udutať sa zo dňa na deň dá,

potom dlho tlie a ani hlásku nevydá...

Až na konci popol rozfúkaný vánkom,

vznáša sa v sne a usína spánkom...

Keď ráno svitá,

slnko nový deň víta,

v tom svetle si Ty - má láska ukrytá...