„Veď vieš, že ťa mám rád Kika.“ napísal mi môj pokecový kamarát Peter alias Pete345. „A keby ma vidíš na ulici, pozdravil by si ma?“ skúšala som ho ďalej. „Nielen to. Ja by som ti ešte venoval obrovské objatie.“ odpísal. Len aby, zapochybovala som v duchu a bez rozlúčky som sa odhlásila. Na dnes večer sme už konverzovali viac ako dosť.

Ráno ma našlo na zemi vedľa postele. Asi búrlivé sny. Aj keď ja si nič nepamätám. Nahádzala som do seba raňajky, pretože ma čakala moja sobotná povinnosť – rozniesť noviny.  Do ruksaku som napchala, čo sa dalo, pozdravila som sa s rodičmi a vyrazila do ulíc. Pri vchode ma už čakala moja kamarátka Ema. „Ideme?“ spýtala som sa plná energie. „Máme inú možnosť?“ s povzdychom sa spýtala Ema. „Jasné, že nie. Sme pracujúce ženy. Keď chceme prežiť a užívať si pozemský život musíme pracovať.“ zasmiala som sa. Potom sa už zbytočné reči skončili.

Každému občanovi na sídlisku sme poctivo strčili do schránky plátok novín a išli ďalej. Jedna tetka nám vynadala, že čo zvoníme tak skoro ráno a budíme ju. Bolo jedenásť hodín. Pokrčili sme plecami a mlčky sme sa dohodli, že jej určite zazvoníme aj nabudúce.  Na takéto mudrlantky sme si už zvykli. Moja energia mi postupne vyprchávala, no ostali nám už len dve ulice, takže som sa napila a pokračovala v našom rituáli. Zazvoň, odrecituj, strč, odíď...

Z eufórie ma prebudila  známa tvár. Nevedelo ma napadnúť, kde som toho chalana videla. Bola som si však istá, že ho poznám.  Na sto percent. Tak som ho pozdravila. Čudne sa na mňa pozrel, spýtal sa či sa poznáme a bez čakania na odpoveď pokračoval v ceste. Čo som si ho pomýlila ?

  Ema sa na mňa hneď vyrútila, že skade poznám taký kus muža. „To keby som vedela.“ priznala som sa. „Tak čo si ho zdravila?“ nechápavo som sa na mňa pozrela. „No lebo som mala pocit, že ho poznám.“ povedala som jej moje logické vysvetlenie a pridala som do kroku.

Po trištvrte hodine sme dokončili náš rajón a vrátili sme sa domov. Mňa už čakala mamina s obedom. Celý čas som mala pred očami môjho známeho neznámeho.

Osvietilo ma až, keď som si sadla k počítaču. Bol to Peter. Niečo sa vo mne pohlo. Píšeme si spolu päť mesiacov, hovoríme si (takmer) všetko a on ma nespozná na ulici! To sa vážne na tej fotke nepodobám, či čo!

Keď som si všimla, že je prihlásený, hneď som mu napísala: „Ahoj. Dnes sme sa asi videli. Ale ty si ma asi nespoznal (ak si to bol ty). Spýtal si sa ma, či sa poznáme a odišiel si. Mala som batoh a s kamoškou som rozdávala noviny.“  Na jeho reakciu som si musela počkať trochu dlhšie. Zahral sa na prekvapeného. Alebo to nehral? „Čoo, to si bola ty? Prepáč. Už viem ako vyzeráš, takže nabudúce dáme aj pokec. “ On plánuje nejaké nabudúce?  „Nevedela som, že bývaš v týchto končinách. Aj keď viem, že sme sa dohodli, že si to nepovieme, keby si úchylák. Už viem, že nie si. Nemohli by sme sa teda stretnúť normálne? Toto je o ničom. “ Súhlasil.

Tak sme sa stretli, dokonca viackrát. Prvé stretnutie dopadlo katastrofálne. Mala som pocit, že sa nemáme o čom rozprávať, hoci na chate sme nemali problém spolu komunikovať niekoľko hodín. Asi nám chýbal ten čas na premýšľanie, kým odošlete správu a adresár odpíše.

 Stretli sme sa v obchodnom centre, sadli sme si do fastfoodu a nervózne sme konverzovali. Slovo „konverzovať“ som použila schválne. Všetko bolo také strojené. Veci, ktoré som mu chcela povedať, mi pripadali trápne a príliš osobné. Rozlúčili sme sa po slabej hodinke.

 Počas druhého stretnutia sme si trošku pokecali. V podstate o ničom. A tretia schôdzka bola osudová. Ale pozor, nie ste v romantickom filme. Rozhodli sme sa, že si prestaneme písať. Aj sa stretávať. A tak je to dobre. Proste sme si nerozumeli. Nemalo to spád.

Keď sa totiž svet online, nesplní aj v režim offline, vzťah je o ničom. I keď dodnes neviem, aký bol vlastne môj vzťah k nemu. Boli sme kamaráti? Alebo sme chceli byť niečo viac? Možno.

Dnes ho beriem ako suseda. Keď sa stretneme, pozdravíme sa, niektorý z nás povie zo slušnosti „ako sa máš“ a koniec. Ale nie smutný. Moji priatelia ma čakajú tam vonku. A niekde v diaľke mi kýva Petre. Môj známy neznámy.