Stál na kraji móla. Zvesené plecia, pohľad zabodnutý do chladnej hladiny mora; ďalší zúfalec.

Vyšiel som na mólo, sadol si obďaleč, prevesil nohy cez okraj.

Pozoroval som ho. Čakal.

"Čo chceš?" oboril sa na mňa. Snažil sa, aby to pôsobilo agresívne, no jeho slová boli obťažkané len rezignáciou.

Naklonil som hlavu nabok, pozrel mu do očí. Sklenený pohľad, neprítomný.

"Uvažujem, či skočíš," povedal som. "A potom... rozmýšľam, či ťa mám zachrániť, keď budeš prosiť o pomoc. Predsa len, chceš to ukončiť, je to tvoje želanie. Mám sa starať do tvojej slobodnej vôle?"

Neodpovedal. Len na mňa hľadel, a tak som pokračoval: "Všetko tým skončí, hmm? Všetko utrpenie ale aj radosť. Láska aj nenávisť."

"Čo ty o tom vieš?" zavrčal. V tom už bola štipka hnevu. Lepšie ako rezignácia? Možno.

"Vytrhla ti srdce z hrudi, však?" pokračoval som. "Dal by si jej všetko na svete... dal si jej všetko na svete, dokonca aj svoj život a ona ťa odmietla. Ako by to nič neznamenalo. Skrátka si pre ňu nebol dosť dobrý, vybrala si iného. Myslíš, že si jediný, komu sa to stalo? Takých nás bolo." Pokrútil som hlavou. "Neopätovaná láska. Čo môže byť krutejšie?" 

Zdalo sa mi, že prikývol.

"Možno niekoho takého ešte stretneš a možno nie. Možno bola tá pravá, možno ste pre seba boli stvorení, no ona bola príliš hlúpa nato, aby to videla." Usmial som sa. "Nemám pravdu?"

"Áno, bola to tá pravá," prikývol zronene.

"Myslíš, že bude trpieť, keď to urobíš? Bude sa tak navonok určite tváriť, ale vo vnútri..." Pokrčil som plecami. "Vo vnútri na to možno bude dokonca hrdá. Niekto ukončil svoj život kvôli nej. Akú moc mala nad tým človekom. Nie je to úžasné? Fascinujúce?

A možno... možno si na teba ani nespomenie. Má predsa svoj život a svoje problémy. Každý ich má."

Mlčal. Doprial som mu chvíľku toho ticha, azda liečivého. Náhle sa vystrel a odkráčal preč. Bez slova.

Neskočil. Hmm, možno nabudúce.