Videla som ako autá prudko brzdia na prašnej ceste a ako sa všetci snažia pomôcť. Rýchlo som si ešte odpila z čaju a vybehli sme von. Neustály krik a streľba mi trhali srdce. Pohľad na ranených vojakov, na nevinných ľudí mi tisol slzy do očí. Vedela som však, že nedokážem zmeniť nič, že nedokážem…
Očakávam, že anketa, ktorú tu chcem vyhlásiť, vzbudí rozporuplné, ba až škandalózne reakcie, a tak hneď na úvod chcem objasniť, čo ma k tomuto kroku viedlo.Už ako deti nás učili rodičia, neskôr učitelia, pomenovávať jednotlivé časti ľudského tela - išlo to ako po masle: noštek, pusinka, palček, krk…
Kladiem si otázku
žijúcu z obrázku
môjho života
všetko čo potrebujem mám
no žerie ma prázdnota
prečo ?
Odpoveď našiel som
Chýba mi Parthenon
do ktorého zamknem všetko nepodstatné
potreby, pudy, myslenie
Ostane zo mňa vôbec ešte niečo ?
Schránka - ...
nepodstatná
Odpoveď teda bola zlá
…
Poznámka: Toto je nová, vylepšená verzia poviedky, ktorá sem bola nahratá 26. 7. 2013 Išla s vozom po deti a potom dovarila jedlo. Večeru dala na neskoršiu hodinu, lebo vedela, že Noah sa nevráti skôr, ako o siedmej. Keď prišiel, už bolo prestreté. Deti pribehli s krikom a naháňali sa okolo stola.…