So sklonenou hlavou sledovala svoje topánky. Pravá. Ľavá. Pravá. Ľavá. Je to celkom ľahké. Kráčať. Pravá. Ľavá. Spoza mraku vyšlo slnko a okamžite začalo hriať. Zodvihla tvár a privrela oči.

Je to príjemné. Prí – jemné.  Jemné. Pravá – prí, ľavá – jemné. Rukami sa pridržiavala kočíka, ktorý tlačila. Pozrela pred seba. Dlhá rovná cesta mestského parku sľubovala nerušený pochod myšlienok po jej hlave. 

Stromy. Kríky. A to ticho. Dieťa sa pomrvilo a zamrnčalo. Akoby dostala päsťou do žalúdka. Spi! Neplač a spi! Sotva si zaspal! Keď sa teraz zobudíš, tak ťa......Zhlboka sa nadýchla. Pokoj, nič sa nedeje, veď spí, uistila sa krátkym pohľadom  do kočíka. Len neprestávať v chôdzi, nemeniť rýchlosť, pravá, ľavá. Zatočila sa jej hlava. To nič, prsty okolo rúčky zovrela silnejšie, to je od slnka, možno od hladu, mala by som niečo zjesť. A poriadne sa napiť. Zasa som sa zabudla napiť. Na – piť.

Zatvorila oči. Aj takto sa dá ísť. V noci si neoddýchnem, tak aspoň teraz. Ale dokedy? Ako dlho ešte budem opakovať – neviem, neviem, čo s tebou, čo treba robiť proti tvojmu plaču? Cumlík, mlieko, voda, čaj, nosenie, tma, svetlo, natriasanie, spievanie, prebaľovanie – stále dokola a ty prestaneš aj tak až vtedy, keď sa vyreveš.

Vraj ťa mám nechať plakať a odísť. Áno, to sa dá. Odísť z izby. Lenže moja nervozita nie je o nič menšia, keď ťa počujem z kúpeľne. A počujem ťa aj v  kuchyni, v obývačke, dokonca aj v pivnici, aj vonku pod oknom.

Jedným okom skontrolovala cestu pred sebou a viečko zapadlo späť tam, kde chcelo byť.

Dobre, mali ste pravdu, všetky babky, mamy a tety: Každá z nás si tým prešla. Keď sa to narodí, už si neoddýchneš, nevyspíš sa, v kľude sa nenaješ, koľkokrát nemáš čas ísť ani na záchod....

Na druhej strane parku zbadala stánok s palacinkami. Jéééjda! Potešila sa. Chcela si spomenúť, či má peňaženku. Nevedela, netušila. Pozrela do košíka pod kočíkom  a zbadala v ňom kabelku. Áno, áno, tlieskala v duchu mastnými rukami, toto je moja záchrana. Veľká palacinka s džemom, ovocím, šľahačkou, čokoládovým topingom a čím ešte?

Únava bola znova potlačená nečakaným vzrušením. Palacinky! Adrenalín do tela kojacim matkám! S novým prívalom energie vykročila smerom k stánku. Nutelová, alebo čokoládová? Aké ešte robia?

 Na stánku visela ceduľa PRÍDEM O CHVÍĽU.

Do riti, toto nie. Odstavila kočík a začala sa obzerať. Nikde nikoho. To je fakt super. Ani noha. Ani ruka. Ani palacinka. Nazrela cez zamrežované okno dovnútra. Na stolíku boli fľaštičky s topingami, nádobky s farebnými ozdobnými cukríkmi a v miske nalámaná čokoláda. Rukami si z oboch strán tváre zatienila oči a nos prilepila  na okienko. V zadnej časti miestnosti stála vysoká presklená chladnička plná úhľadne zrolovaných žltých palaciniek. Naprázdno prehltla. Znovu sa poobzerala. Nikto. Dnes budem jesť palacinku!. Obišla stánok zo všetkých strán. Dvere boli zavreté, ale mreža na nich bola pootvorená. Počkám. Kam do kelu mohla odísť tá krava? Vrátila sa ku kočíku a skontrolovala dieťa. Spí. Teraz spí, no toto dlho trvať nemusí. Počkám. Znovu pozrela do stánku. Palacinky v chladničke akoby narástli. Boli tak veľké, že zreteľne videla ich jemne pripečené chrumkavé okraje. Ako dlho môže byť už preč? Nervózne pochodovala od kočíka k okienku, obišla stánok a späť. A znova.

Tak to by  stačilo. Zastala pri dverách a znovu sa poobzerala. Opatrne otvorila mrežu, položila ruku na kľučku a váhavo ju stisla. Zamknuté. Pevne ju chytila oboma rukami a začala šklbať dverami dopredu a dozadu. Vyzerá to dosť labilne, narážala plecom do tenkého plastu a hrkala kľučkou na všetky strany. Ja ti dám, O CHVÍĽU! Potom už nebudem mať čas! Vlasy jej lietali okolo spotenej tváre, lepili sa na čelo. Ja tú palacinku dostanem, aj keby som mala ten stánok rozbúrať! Som hladná a vynervovaná. Keď sa nemôžem vyspať, aspoň sa najem! Tu a teraz! Krútila ústami, krčila nos od námahy, fučala, až sa jej zdalo, že niečo vo dverách chruplo. Nespala som poriadne už dva týždne. Rodila som pätnásť hodín a denne vyprodukujem asi liter mlieka. Mám právo na jednu posranú palacinku. Ja si ju zaslúžim! 

Odstúpila pár krokov dozadu a rozbehla sa proti dverám. Tesne pred nimi sa natočila bokom a uhla hlavou. Preletela cez prah a bola dnu. Tesne po nej vpadla do stánku aj zlomená vnútorná kľučka. Zamračene sa po ňu zohla a zodvihla ju zo zeme. Dala si ju pod pažu a prešla ku chladničke. Odhrnula si vlasy z tváre a dychčiac otvorila sklenené dvere. Ani som si nemyslela, že mám takú silu, do riti. Som dobrá. No poď ku mne, moja pekná.

Opatrne vybrala jednu palacinku a šľahačkový sprej, zavrela dvere a prešla ku stolu. Tam palacinku rozbalila, natrela džemom, zrolovala, naložila na plastovú tácku, preliala kompótom, posypala čokoládou a zohriala v mikrovlnke. Potom ju postriekala šľahačkou, z kočíka vytiahla peňaženku a podľa cenníka odrátala euro päťdesiat, ktoré položila na stôl.

Konečne, konečne! Chcela sa zahryznúť, keď zbadala, že pred ňou stojí predavačka.

„Je vám zle, pani?“ spýtala sa predavačka hlasno.

„Prečo by mi malo byť zle? Len si dávam palacinku. Je mi dobre,“ rozhodila rukami. Spod pazuchy jej vypadla odlomená kľučka. Zodvihla ju a podávala ju žene pred sebou: „Toto je vaše.“ Žena si kľučku nezobrala, ale udrela ju po líci. „Ááááááu, ty fuňa, šibe ti? Len som si zobrala palacinku. Musela som si ju urobiť sama a ešte som aj zaplatila.“

„Pani, pani, je vám zle?“ zopakovala predavačka naliehavým hlasom a švacla jej po druhom líci. Na krátky okamih ostala tma a potom zacítila v nose vodu. Prudko sa nadýchla ústami a otvorila oči. Nad sebou videla konár stromu a kopu cudzích ľudí.

„Prebrala sa, už otvorila oči!“

„Volal už niekto sanitku?.“ 

„Viete, ako sa voláte?“

„Ja som šla za ňou. Ten kočík ledva tlačila, vyzerala, akoby spala. Potom vybočila z cesty na trávnik  a za chvíľu sa zviezla na zem.“

„Len či si hlavu neudrela?“

„Bože a to malinké tak krásne spí.“

Postupne začala vnímať, že sa hovorí o nej, no nechcelo sa jej odpovedať. Pozerala na oblohu a snažila sa spamätať. Po chvíli sa pomaly posadila a oblizla si pery. „To je kola?“ zháčila sa, keď zacítila na jazyku sladkú chuť. „Jaj áno, prepáčte, keď ste nereagovali na prefackanie, niekto poradil, že vás treba obliať, no vodu sme nemali.“

„Dieťa sa zobudilo. Aha ako pokojne leží a pozerá,“ povedal ktosi.

„Podajte mi ho prosím,“ načiahla sa nedočkavo, „už som v poriadku, ďakujem“. Vzala dieťatko do náručia. Pozrela mu do tváričky. Ty môj malý tyran. Pritisla si ho k prsiam a pomaly s úsmevom sa húpala z jednej strany na druhú, kým sa ľudia nerozišli. Začalo pofukovať. Otočila  hlavu oproti vánku a zhlboka vdýchla sladkú vôňu z neďalekého stánku. Nozdry sa jej rozšírili a slastne privrela oči. Ešte minútku si posedím a idem na to.