1691
Kope vás múza
22.06.2013 - 19:53
17
300
2389

Denník samovraha - 22. kapitola + epilóg

Z nemocnice ma prepustili domov.
Spočiatku bol ruch – na moje pomery. Viacerí príbuzní a známi ma prišli pozrieť, pretože sa to po prekonaní takého ťažkého zážitku patrí, no tento prúd rýchlo ustával. Môj autopilot fungoval výborne, ale ako každý automatický režim, nespravil nič viac než bolo nevyhnutné – na otázky som odpovedala s pozoruhodným pokojom, no z mojej strany neprišla jediná otázka, jediná spontánna poznámka, jediný náznak záujmu, takže príbuzenstvo sa rýchlo bralo preč. Museli spozorovať, že som úplne iná, ale v duchu nehasiť čo nehorí to nikto neriešil – možno okrem Yvonne, ktorá spravila poznámku o uzavretosti a nejaký ten symbolický pokus ma z nej dostať.
Bolo mi to fuk.
Postupne ma nechali. Všetci. A ja som nechala všetkých a všetko. Keď som unavená, spím. Keď som hladná, jem. Keď príde ráno pracovného dňa, idem do práce. Keď treba pozametať, pozametám. Nemôžem povedať, že robievam len činnosti nevyhnutné na prežitie – občas štrikujem alebo plejem v záhradke. Ale tieto takzvané oddychové činnosti sú výlučne manuálne, prebiehajú vo mne automaticky a nenarúšajú dokonalé prázdno mojej mysle. A niekedy, hlavne ak voľného času nie je veľa, jednoducho nerobím nič. Len nehybne sedím ako robot čakajúci na príkaz – na mojej tvári môže pokojne bežať šetrič obrazovky. Stav, aký by bol pred mojím výletom na chatu v bičujúcej úzkosti nemysliteľný. Teraz viem skoro bez pohybu sedieť alebo ležať celé hodiny a nemyslieť doslova na nič. Považovala by som to za úžasné, keby mi to nebolo absolútne jedno.
Totálna prázdnota je úplne iná než moje predstavy o nej. Častokrát som sa kvôli zúfalej citovej vyprahnutosti posledných rokov cítila nesmierne prázdna a ten pocit ma zožieral zaživa. Dnes viem, že som si zmýlila pojmy. Vtedy som prázdna nebola. Bývala som totiž plná spaľujúcej, zhrýzajúcej túžby po tom, aby vo mne bolo aj niečo viac než tá túžba. Ale skutočná prázdnota predsa logicky musí byť bez pocitov. Je to to, čo prežívam teraz. Emocionálna smrť.
Ochutnala som Neexistenciu. Stav, keď nič neblaží a zároveň nič nebolí. Duševné ticho v čiernom hrobe. A nechutila nijako.
Mohli by sme to nazvať aj slobodou. Zmizol totiž pocit pútania sa k čomukoľvek. Keď som sa pred svojím výletom na chatu pohybovala po byte, mala som pocit, ako keby moje končatiny boli nespočetným množstvom laniek priviazané o nábytok a steny – lán natoľko elastických, že povoľovali pohyb, ale natoľko hrubých, aby som zreteľne vnímala ich odpor. A teraz nič. Žiadne gumené šnúry. Absolútna sloboda pohybu. Chýba však akýkoľvek dôvod tú slobodu pohybu využiť.
Možno sa pýtate, prečo ma neláka ukončiť toto nezmyselné prežívanie nejakým rýchlym spôsobom. Môžem – technicky. Už by ma nemučil strach z umierania pri podrezaní si žíl či obesení. Lenže faktom je, že na to nebol dôvod. Život a smrť pre mňa zostávali absolútne rovnocenné a nebol nijaký dôvod vydávať energiu na to, aby som sa zo života prehupla do rovnakého stavu, do smrti. Neprítomnosť emócií ma nevydesila ani nerozľútostila, lebo aj to by predsa boli emócie. Vedome som si uvedomovala obludnosť tohto stavu, ale aj tak mi bol ľahostajný – len ten, kto si vie predstaviť toto, hádam dokáže pochopiť celú hĺbku mojej prázdnoty.
A nepovoľovalo to. Zostávala som takto celé dni, týždne, mesiace.
Jedného dňa však...
Bolo leto a práve som umývala okná. Mala som pritom pustené rádio. Zapínala som ho kvôli správam o počasí a zabúdala som ho vypnúť – bývalo mi také ľahostajné, čo v ňom beží, že som veľakrát celé hodiny ani neregistrovala, že je zapnuté a zbytočne žerie prúd. Takto to bolo aj teraz. Hučalo z kuchyne, ja som leštila sklá v obývačke, a zrazu...
Melódia. Hudba, ktorú som zachytila nielen ušami, ale aj svojím vnútrom, ktorá ma prinútila na pár sekúnd s handrou v ruke znehybnieť.
Bolo to neuveriteľné. Ono sa mi to myslím.... Jasné, nie veľmi, len trošičku, a aj tá trošička sa už postupne rozplývala v ľahostajnosti. Ale myslím, že sa mi to... páčilo.
Záchvev emócie. Prvý po dlhom čase. Slabý, ale bol tam, hoci po ňom nič neostalo.
Nič?
Naďalej som zabúdala vypínať rádio. A potom raz... znova. Tá pieseň. Teraz bola moja pozitívna emočná odozva už badateľne silnejšia, ako keď som ju začula prvýkrát. A spustila ďalšiu emóciu, tiež len letmú, ale takú, že ma hneď prinútila k intenzívnemu premýšľaniu.
Strach.
Naozaj som to rádio len zabúdala vypnúť? Nebol v tom zámer? Túžba počuť ju znova? Nezačínam byť opäť spútavaná želaniami, čo je stav, ktorý zákonite neskončí dobre?
Možno to na prvý pohľad nemá nijakú logiku, ale ja sa poznám. Ak sa budem snažiť znova počuť tú pesničku, ak sa mi podarí zachytiť i jej názov a interpreta, ak si ju potom budem púšťať pravidelne a to páčenie sa bude silnieť, je zarobené na sklamanie a ranu. Áno, aj v takejto drobnosti. Akokoľvek nepatrná je radosť, ktorú nám niečo spôsobuje, tá radosť sa vždy dá obrátiť na vyvolanie smútku v nás. Namotám sa na pesničku, neskôr na ďalšie, úplne ma očaria... a potom sa v bulváre dočítam, že ich tvorca je alkoholik a kurevník a všetky tie vzletné veci, o ktorých spieva, sú kecy. Sám v živote nikdy nič tak necítil – vyrába ich účelovo s cieľom zarobiť na ďalší chľast a prostitútky. A toto zistenie nadšenie nemôže prežiť – nastúpi známe otrávenie, znechutenie, zavrhnutie celej jeho tvorby a ďalší dôvod na odsúdenie celého sveta.
Toto nepripustím. Dobre viem, že radosť je vždy spojená prinajmenšom s rizikom ak nie s istotou bolesti. Ale keďže som nahliadla až na samotné dno bolesti, viem, že nijaká radosť ju vynahradiť nemôže – a preto je lepšia prázdna vyrovnanosť. Stav, v akom som bola doteraz. A ktorý treba udržať aj naďalej. Budem sa piesni vyhýbať. Dám si pozor, aby som rádio vypla hneď, ako sa odvysielajú správy, nákupné centrá zavalené hudbou vymením za malé tiché obchodíky a je to.
Lenže keď som o tom pár minút premýšľala, uvedomila som si absurdnosť celej situácie. Už tým, že cítim túžbu zachovať pokoj a ľahostajnosť voči všetkému, ten pokoj a ľahostajnosť zmiznú. Ak niekto v mojej blízkosti zapne rádio, budem sa báť, že z neho zaznie tá pieseň a budem sa snažiť dostať sa preč. Postupne sa opäť stanem utečenkyňou. Vrátim sa tam, kde som bola – znova budem unikať. Lenže teraz – aký paradox – nebudem unikať pred zlom, ale pred dobrom. Nielen pred pesničkou, ale pred hocijakou malou radosťou, ktorá by ma mohla postretnúť, v strachu, že sa na ňu naviažem a potom o ňu prídem.
Čo s tým?
Jednoducho som si povedala, že potešenia na mňa predsa neútočia až tak často, aby sa únik pred nimi stal vážnym problémom. Pomyslela som si to bez akejkoľvek trpkosti, ktorá by podobnú myšlienku kedysi nevyhnutne sprevádzala. Len som v duchu sucho konštatovala fakty. Radostí v živote veľa nie je a preto ani nebude veľa úniku.
Ale aj keď sú radosti drobnučké a zriedkavé, sú. Na tomto fakte sa nič nedá zmeniť. Ony existujú.
Najlepšie by bolo zostať v predošlom stave nereagovania nanič. Nepocítiť ani najmenší záchvev. Ale to je pochabé želanie. Už som totiž niečo pocítila. A s tým sa musí niečo spraviť.
A ako je vlastne možné, že som vôbec niečo cítila? Veď som mala byť emočne mŕtva. Mŕtva!
Skúmala som svoje vnútro. Opatrne, pozorne, dlho. Čakala som, že nájdem pustú krajinu, ale nie. Moje ja nebolo odumreté, ono bolo len... odstrihnuté. Odizolované od desivo zraňujúcej reality. Zabalené do sádry a uložené do nemocničnej postele. A počas toho dlhého-predlhého obdobia, kedy zranené časti mojej psychiky odpočívali, namiesto toho, aby som si ich namáhala a došľapovala na ne, sa všetko to polámané, zapálené a predráždené zase zrástlo, zocelilo, zahojilo. A teraz bolo pripravené opäť prijímať drobné radosti bez toho, aby už dopredu kričalo bolesťou.
S úžasom som si sadla. Je to možné?
Lenže to nie je žiadna výhra. Ak sa tomu podvolím, istú dobu bude prevládať radosť, ale potom nevyhnutne príde obdobie temna a smútku. Dostanem sa tam, kde som bola. Do rovnakej beznádeje.
Lenže už nebude celkom rovnaká. Už budem vedieť, ako sa z nej dostať. Tak, ako som sa z nej dostala aj prvýkrát. Už nie som úplne bezmocná. Už na to mám páky. Síce poriadne neobratné, extrémne bolestivé a strašné – lebo priviesť sa hladom na pokraj smrti, aby sa zlo života a nežitia vyrovnalo, je príšerné – ale je to niečo. Je to niečo viac než predtým. Pocity už nado mnou nemajú absolútnu moc. Viem, že ak je to s nimi naozaj vážne, dajú sa vypnúť. Presnejšie – zresetovať.
Zbavila som sa všetkých predošlých emócií. Dobrých aj zlých. Som ako dieťa, čo sa práve narodilo. Čistý, nepopísaný list papiera. A len preto mi aj taká drobnosť ako pieseň môže pripadať taká úžasná. Len preto ma teraz dokážu uviesť do vytrženia také nepatrné radosti, že väčšina ľudí si ich ani nevšimne. Lebo ich nemám s čím porovnávať a nevidím ich nepatrnosť. Už žiadna vysoko postavená latka. Tú som vtedy v lese zlomila. A vrátila som sa tak na úplný začiatok.
Tá myšlienka mi pripadala nádherne objavná. Ak sa systém pokazí, nemusíte ho hneď vyhodiť. Ešte ho môžete skúsiť reštartovať.
Opakovania. Cykly. Vo všetkom sú cykly. Aj v mojom živote. Som druhýkrát narodená.
Samozrejme, nie doslova. Budem už mať tridsať a nevrátila som sa do čias batoľaťa. Viem chodiť, nepotrebujem sa učiť hovoriť a tak podobne. Ale emočne som na tom rovnako. Svet sa stal rovnakou spleťou nepreskúmaných zázrakov. Môžem ich objavovať a môžem sa nimi napĺňať. Nie donekonečna, ale dlho, veľmi dlho, desiatky rokov, kým sa to otočí a kvôli stratám a strachu zo strát zvrhne do úpadku, čoraz silnejších múk a napokon klinickej duševnej smrti.
Naozaj sa ten cyklus celý zopakuje? Nie, to nemôže. Tentoraz mi v ňom predsa chýbajú ľudia, ktorí by ma obklopovali. Ľudia, ktorí sú pôvodcami tých najväčších radostí z najväčších.
Dobre, bez ľudí sa dá ísť v šťastí len po určitú, nie príliš vysokú hranicu. Ale aj to pár rokov potrvá. Bez ľudí ako pôvodcov najsilnejších emócií možno celý cyklus nezbehne za tridsať rokov, ale už za dvadsať alebo ešte menej. Aj to je však dobre. Aj tak ma čakajú celé roky rozkvetu. A keď zlé začne znova prevažovať nad dobrým, keď opäť upadnem do zúfalstva, zase niekam odídem bez jedla.
Môže sa však stať, že už len tým, že budem zlomenie, vypnutie všetkých emócií, očakávať, nepríde.
Zrejme sa budem musieť dostať ešte bližšie k smrti ako prvýkrát. Nech. Je to možné. Aj taká trieska ako ja by zrejme ešte pár dní mala, kým by ju hlad usmrtil.
Nie sú to cykly v pravom slova zmysle. Presné opakovania, napokon, príroda ani nepozná. Sú to cykly s posunom – špirály. Môj život bude mať podobu skracujúcich sa špirál, v rámci ktorých bude navždy rovnováha dobrého so zlým, pretože jedno bez druhého nemôžu existovať.
A čo ak sa to nepodarí? Čo ak sa nestihnem prešmyknúť tou uzučkou uličkou k záchrane, ktorá vedie medzi smrťou a návratom do predošlého psychického stavu?
Tak umriem, no. Napriek tomu som dostala úžasný dar. Celé tie roky, ktoré by som inak – ak by mi bol pôvodný zámer so samovraždou vyšiel – nemala. A z nich asi polovica bude naozaj stáť za to. Objektívne to nie je veľmi povzbudivá myšlienka, ale napriek tomu ma napĺňa skoro zabudnutým pocitom blaha. Konečne totiž znova stojím na prahu tej lepšej polovice špirálového závitu.
Začína jar.

Epilóg


Neprichádzame dobrovoľne. Sme dostrkaní.
Neodchádzame dobrovoľne. Sme vyštvaní.
Nevzdávame sa dobrovoľne. Sme okradnutí.
Neodvraciame sa dobrovoľne. Sme odmietnutí.
Nepostavíme sa strachu dobrovoľne. Len sme pochopili, že nič, ani predmet strachu, nemôže byť horšie než to, čo už poznáme.
Zúfalo utekáme z miesta na miesto, aby sme našli najmenšie zlo. Nakoniec však zistíme, že všade je to rovnaké.
Vtedy sa vzdáme. Život už nemá nič, čo by nám vzal.
Vyprázdnime myseľ. Zbavíme sa úzkosti.
A môžeme začať odznova.

Comments

Pridať nový komentár

Už som sa bála, že tento môj počin zanechá po sebe len malú odozvu, čo by ma teda nepotešilo – hoci ho ani zďaleka nepovažujem za nejaké svoje „top“, predsa len čas, ktorý som venovala zapísaniu stovky strán, nebol malý. Nehovoriac o myšlienkach, ktoré som sa snažila čitateľom predostrieť. Občas som mala pocit, že hádžem hrach na stenu...

Som rada, že záver prekvapil i tomu, že si prijal môj názor na slobodu. Nedávno som viedla o slobode a podobných témach dosť dlhé diskusie a trvám na tom, že kto miluje, alebo ním zmietajú iné silné emócie, nikdy nie je slobodný. Sloboda je vykúpená draho – všetkým, za čo stojí žiť.

Tak sa to napokon všetko skončilo úplne inak, než som predpokladal. A môžem povedať, že som naozaj rád, že to dopadlo takto, lepší záver som si ani priať nemohol. Najprv som si myslel, že záverečná myšlienka v podstate prišla už v predposlednej kapitole (preto som sa i vyjadril, že písať ďalšiu už vlastne nemá zmysel) ale to som ešte netušil, že nastane takýto finálny zvrat :)

V poslednej dobe som bol už trochu skeptický k smerovaniu príbehu, teraz však môžem otvorene vyhlásiť, že hodiny strávené s Denníkom stáli za to!

Táto, viac ako dôstojná bodka za príbehom ešte zvlásť vynikla nad väčšinou ostatných kapitol.. snáď tou trochou pozitivity, ktorú vniesla do pochmúrneho príbehu, značnou dávkou prekvapivosti a tiež nahromadením množstva myšlienok a postrehov, z ktorých keby som chcel vypichnúť tie najzaujímavejšie, musel by som sem skopírovať celý text :P

Spomeniem teda akurát melódiu z rádia, drobnosť, ktorá spustila celý rad emócií, prekvapivo i vrátane strachu. Tak podrobne analyzovať samého seba ako to robí Jackie, dokáže málokto...

Velmi sa mi pozdávalo i jej hodnotenie slobody, tak vzdialené väčšinovému názoru. Ľudia si myslia, že sú slobodní, alebo, že vedia, čo obnáša sloboda.. pritom sú zviazaní svojimi emóciami, túžbami, potrebami, mienkou iných... Toho všetkého by sa museli vzdať, aby ochutnali slobodu, ktorá by vlastne, ako píšeš, nechutila nijak. To všetko umocňuje výborný epilóg, smejúci sa "slobodnej vôli". Tá by mohla jestvovať snáď len v prípade, že by neexistovalo nič okrem nás.. dokiaľ však je svet a ľudia naokolo, nebudeme prichádzať, odchádzať, vzdávať sa, ani sa odvracať – budeme len dostrkaní, vyštvaní, okradnutí či odmietnutí.

Pardon, ak to neznelo dobre. Skončilo to oveľa lepšie, ako som čakal - zamyslel som sa. Vďaka.

Načo je potom sloboda? Jednoducho nanič. Môžeš mať buď ju alebo šťastie - oboje naraz nie.

uff, ach, joj... naozaj neviem čo si mám myslieť. Trochu si to nechám poležať v hlave a možno potom ešte niečo napíšem. Len k posledným 2 vetám Tvojho príspevku otázka: Načo je sloboda keď nie je prečo žiť?

Tak, a je dobojované. Viem, posledná kapitola by si ešte zaslúžila kopu úprav, no chcela som ju vyvesiť čím skôr – v priebehu najbližšieho mesiaca sa totiž k internetu veľmi nedostanem. Budem rada, ak napíšete svoje názory nielen na koniec, ale aj na celé toto moje najdlhšie po častiach na Enigme uverejňované dielo. Ďakujem.

No, nakoniec to už bolo celkom dobré :-) Jackie sa poriadne priblížila k taoizmu, pochopila mnohé veci. Už sa musí len zdokonaliť, prísť na to, že nemusí podstupovať špirály umierania hladom, myseľ sa dá vyprázdniť omnoho jednoduchšie, a teraz má dosť rokov na to, aby sa to naučila, kým zas príde zlé obdobie. Tak jej teda držím palce!

„myseľ sa dá vyprázdniť omnoho jednoduchšie“ – myslíš úrazom hlavy? :-)

Neverím. Tento spôsob mal logiku. Vypnutie emócií „na rozkaz“ ju nemá. Mnou vymyslený spôsob je síce drastický, ale aspoň je novátorský a (pre mňa) dôveryhodný. Netvrdím, že by naozaj fungoval a testovať to nemienim, no aspoň ma nevyhadzuje zo stoličky, čo sa o drvivej väšine iných happyendov nedá povedať.

no suhlasim, slobodny clovek nemoze byt "zatazovany" nicim...absolutne nicim, nijaky strach, laska, radost, smutok, nazory okolia a pod...vyhlasovat o sebe-som slobodny a pritom brat ohlady na toto vsetko, to stoji proti sebe presne ako tie dve steny...

slobodny je ten, kto aj ked je hladny naje sa len ked sa mu "chce"...

a ako som uz povedala, niekedy som celkom nechapala jej myslienkove pochody, ale uz som povedala aj to, ze teraz som trosku "pribrzdena" ;)

podla mna je to dobre dielo, jeho nazov je vystizny a urcite nie odpudzujuci, pretoze v dnesnej dobe je vela ludi "zatazenych" niecim, pri com by si pomysleli, ze radsej "skapat" ako takto zit...a pritom staci len vypnut a zapnut...

 

nech Ta muza neopusta !!!

Ďakujem za prečítanie a komentár. Zdá sa, že niektoré časti celkom nechápali viacerí, takže to nechám odstáť a potom upravím, možno aj preškrtám.

Podľa mňa ale veľa nepochopenia nie preto, ako je to napísané, a tak škrtanie nemusí pomôcť. Ide aj o to, že nemáme s niečím podobným bezprostrednú skúsenosť. Ako sa hovorí - sýty hladnému neverí.

Môžem naštudovať vedecké štúdie, či prečítať historické romány o stredovekom mučení. Ale kým to nezažijem, nikdy naplno nepochopím všetky hrôzy lámania na kolese.

neviem ci bude treba nieco preskrtat, priznam sa, ze niektore useky, ktorym som  hned nerozumela som preletela - vravim, som v stave, ked chapem pomaly, takze mozno keby som sla este raz, pomalsie a s upokojenejsou myslou, tak by to slo...

;)

este jedna vec, na ktoru som zabudla, ze sa mi v tejto kapitole pacila je to, o tom smutku a strate blizkeho, ze casto za nimi smutime nie kvoli nim ale kvoli sebe, sebatryznenie a pod, prikladanie si viny a tak...vystihla si to...

no a nemas za co dakovat, rado sa stalo :)

 

Možno ani excelentný opis nedokáže do bodky presne priblížiť nejaký pocit, ale určite dokáže čitateľa nasmerovať správnym smerom. Ani ja som mučenie ešte nezažila (ak sa neráta, ehm, zubár a hadica v žalúdku :-)), ale som presvedčená o tom, že je to čosi príšerné, čomu by som sa za každú cenu chcela vyhnúť. A to len čisto z opisov. A netýka sa to ani zďaleka len mučenia – knihy sú plné vecí, ktoré som nikdy nezažila, ani nič im podobné a napriek tomu ich, ak sú dobre spracované, považujem za zaujímavé a viem sa do pocitov postáv bez problémov vcítiť.

Iste, každý súdny človek z toho pochopí toľko, že to je strašné, a nechce to zažiť. Ale pocity toho človeka na kolese, to nikdy celkom nepochopí.

Lenže do postavy sa vcítiš s vlastnými skúsenosťami. Preto mnohí nechápeme, prečo si v danej situácii chcela vziať život, lebo sme presvedčení, že my by sme to v takej situácii neurobili.

Ak ste presvedčení, že by ste tak v danej situácii nerobili, potom je to asi zlyhanie autora. V knihách, ktoré čítam, sú situácie na sto míľ vzdialené od mojich skúseností a predsa sa viem do postáv vžiť. Nie vždy, samozrejme, ale niekedy áno. A to aj napriek tomu, že knižný svet je pre mňa – bez ohľadu na to, či ide o sci-fi, alebo o vzťahový román – vysoko nereálny. No keď chcem urobiť to isté, čo robia iní autori so mnou – zaviesť čitateľa do sveta, ktorý je z jeho pohľadu vysoko nereálny (a z môjho pohľadu oveľa bližšie k realite než iné knihy) – nejde mi to. Nehovorím, že ma to nemrzí, pretože na zobrazovanie reality som absolvovala ešte dlhší tréning, ako na zobrazovanie fikcie – počty cvičných normostrán, ktoré som zapísala, sa bez akéhokoľvek preháňania merajú na tisícky. Ale nie je to môj hlavný smer, takže sa s tým vyrovnám. Hoci občas napíšem “porazenecký” komentár, v skutočnosti to nevzdávam a popri iných aktivitách skúšam ďalej. Ak nestačia tisícky strán, budú musieť byť desaťtisíce! :-)

Milá Adhara. Napriek tomu, že som nečítala všetky kapitoly, musím povedať, že záver 22. kapitoly sa mi veľmi páčil. Hlavne v začiatkoch a potom viac tá prvá polovica ako vyšla z tej nemocnice a ako si vykreslila jej pocity, či správanie ostatných voči nej. Viem si to živo predstaviť či pochopiť ako sa cítila. Tá druhá mi už nejako nesedela. Aj epilóg sa mi zdal taký divný. Ibaže keď som sa k tomu opätovne vrátila hlavne k tomu epilógu, tak som si povedala, že to vlastne je dobré tak ako to je! Asi to bolo spôsobené tým, že sa mi zdal akýsi krátky a čumela som na to ako puk a chýbalo mi tam ešte zopár viet, ale skôr to prisudzujem tomu, že to bolo čítané už v takej pozdnej hodine. Takže som vlastne zhodnotila, že ten záver tam taký krátky aj musí byť! Z môjho uhla pohľadu. Takže záver dobrý, všetko dobré.

Ďakujem za reakciu. Epilóg bol vlastne zhrnutím jej života. Takým zostručnením všetkého podstatného, čo sa tu rozvláčne dialo v tých 22 kapitolách. :-)

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
137
Počet nazbieraných
24, 722
Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový…
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť