Konečne ste to urobili. Práve ste sa odhodlali. Odpálili ste svoj mail či odoslali zásielku s vaším milovaným rukopisom a kontaktnými údajmi vydavateľstvu. A teraz nastáva mučivá, väčšinou neurčitá doba, počas ktorej očakávate odpoveď. Čo spraviť, aby vám z neustáleho myslenia na to, že ešte neprišla, nepreskočilo?
Možno si poviete – čo tá o tom vie. Tá už má vydané knižky. Už je za vodou, už musela dávno zabudnúť, aké je to triasť sa strachom, že vašu prvotinu neprijmú a živiť v sebe nádej, že raz vyjde. Nie nie, milí čitatelia, viem úplne presne, aké to je. Lebo verte či nie, tento príspevok píšem práve počas mučivého čakania na odozvu vydavateľstva. Ono totiž prijatie vášho prvého rukopisu neznamená, že vás budú na rukách nosiť, ale o tom som už písala inde a možno ešte budem písať inokedy.
Druhá vec – dúfam, že ste sa na tento článok nepregooglili potom, ako ste svoj rukopis odoslali. Že ho čítate len pre zaujímavosť, pobavenie či ako možné informácie do budúcna, nie preto, lebo ste v stave tesne pred zošalením a hľadáte spásu. Pretože v takom prípade vám málo pomôžem – aby ste zniesli čakanie na odpoveď vydavateľstva, väčšinu z tohto ste mali urobiť ešte pred odoslaním daného rukopisu. Znova raz platí, že prevencia je lepšia ako liečba. A ako teda vyzerá?
1. Neželajte si, aby vám vydavateľstvo odpovedalo rýchlo
Čože? Hneď prvý bod a znie ako dobrý vtip. Veď ak vám hrozí zbláznenie z nedočkavosti na odpoveď, tak asi preto, lebo strašne túžite, aby vám vydavateľstvo čím skôr odpovedalo, a samozrejme kladne. To preto, lebo chcete mať knihu čím skôr vydanú. Lenže mnohí z vás by radi mali tú knihu vydanú zároveň aj kvalitne. A na tom ste mali pred odoslaním rukopisu intenzívne pracovať. Mali ste ho stále dookola čítať, škrtať, upravovať a opravovať. Mali ste ho mať prejdený odpredu-odzadu a všetkými možnými softvérovými i personálnymi silami nemilosrdne zlikvidovať jeho chybičky. Čo z toho vyplýva? Mali ste ten rukopis odoslať totálne prepracovaní, dokonale otrávení jeho obsahom. Mali ste ho posielať s tým, že hoci ho možno milujete, momentálne ho aspoň na niekoľko týždňov nechcete vôbec vidieť, lebo z neho už máte hlavu ako melón.
Ha, lenže čo by sa stalo, ak by vám vydavateľstvo obratom odpísalo „berieme ho“? To, že by ste ho museli korigovať znovu! Museli by ste ho kontrolovať po redakčných úpravách a potom znova po zalomení. A sotva by vás blažilo, ak by sa tak stalo, kým ním budete prejedení po vlastných korektúrach. Nevraviac o tom, že v prejedenom stave by vychytávanie ďalších chýb vami už ani nemalo veľký efekt. Čo z toho vyplýva? Pred odoslaním vydavateľstvu kontrolujete rukopis dovtedy, kým nebudete v stave, že budete radi, ak o ňom nebudete hodnú chvíľu ani počuť. Kým vás fakt nezačne tešiť myšlienka, že dostanete pauzu na zregenerovanie. Okrem toho, že tým uľavíte svojej duši, takto vycibrenému rukopisu tiež zvýšite šance na vydanie (no myslím, že nie až tak dramaticky, ako sa niekde zvykne prezentovať).
2. Nedovoľte, aby sa váš svet točil len okolo daného rukopisu
Opäť ide o bod, na ktorom treba pracovať už dlho pred odoslaním, pretože zamyslieť sa počas návratu z pošty nad tým, čo chcem v živote robiť teraz, keď už nepracujem na rukopise, je trochu neskoro. Toto možno realizovať najrozmanitejšími spôsobmi. Ak si život bez písania neviete ani predstaviť, majte rozpracovaných (pozor, nie však rozpísaných prvopisov) niekoľko diel naraz. Skončíte korekcie jedného a pauzu na čakanie na reakciu naň si vyplňte písaním alebo korekciami druhého. Vyžívajte sa v skutočnosti, že máte takéto voľno v práci na konkrétnom rukopise. A skúste pestovať aj iné záujmy a koníčky, ktoré vás rozptýlia a umožnia vám aspoň na chvíľu zabudnúť na vašu literárnu kariéru. Ja viem, že nadšenie a sústredenie na niečo neprichádza ani na rozkaz, ani na želanie. Ale ak budete skúšať, niečo, čo aspoň trochu zmenší ten psychický tlak, sa azda nájde. A úspechy v inej oblasti budú pozitívne pôsobiť na celú vašu náladu a zmierňovať frustráciu z toho, že odpoveď stále nikde.
3. Majte viac želiezok v ohni
Napodiv stále existujú vydavateľstvá, ktoré zaslanie rukopisu viacerým vydavateľom naraz považujú za hrubosť, kým neodpovedanie (v nimi danej lehote) za hrubosť nepovažujú. Ak je to hrubosť aj pre vás, stále môžete vyskúšať zaslať naraz rozličné rukopisy rozličným vydavateľom. Čo si, samozrejme, vyžaduje, aby ste ich mali dokončené a vyladené a áno, viem, že to sa oveľa ľahšie povie ako urobí. Ale trochu to súvisí aj s bodom dva – ak počas čakania na odpoveď stihnete úplne skorigovať ďalší román, môžete ho hneď poslať a ak stále nič ani na ten prvý, vrhnite sa na tretí... čím viac ponúk na vydanie, tým viac šancí. No a ak poslanie jedného rukopisu viacerým naraz za hrubosť nepovažujete, tak... zvyšok tohto odporučenia si určite viete domyslieť aj sami.
4. Myslite na to, že priskorá odpoveď môže byť jedine zamietavá
Aby bolo hneď jasno – to, že odpoveď nechodí a nechodí, neznamená, že vaše šance dramaticky rastú. Väčšinou je to známka toho, že Vás e-mail či zásielka skončil v nejakej čiernej diere, v ktorej končí najmenej 80 % všetkých správ zaslaných vydavateľom a to jest, že sa odpovede nikdy nedočkáte. Ale ak vám odpoveď príde obratom, respektíve v priebehu pár dní, je to ešte menší dôvod na radosť. Tá odpoveď totiž bude určite zamietavá.
Aby ste mali predstavu, skutočne váš rukopis prečítať trvá vydavateľstvu zrejme z dôvodu zaplavenia ďalším množstvom rukopisov dlho. Ale naozaj ukrutne dlho. Moja skúsenosť hovorí, že skôr ako o štyri mesiace to nebude a to aj napriek tomu, že viaceré vydavateľstvá udávajú trojmesačnú lehotu. Ak teda obdržíte odpoveď rýchlo, môže to značiť len to, že váš rukopis bol zamietnutý bez čítania (lebo sa nehodí do edičného plánu a podobne). Síce som počula o jednom prípade, kedy obratom prišla odpoveď kladná, lenže to sa nestalo na Slovensku. Ako inak. Takže aj prázdna schránka môže poskytovať útechu.
5. Majte pripravený plán v prípade zamietnutia
Už ste premýšľali nad tým, čo budete robiť, ak odpoveď príde a nebude príjemná? Ak nie, tak pauza počas jej čakania je na to najpríhodnejší čas. Nechcem maľovať čerta na stenu, no v živote je dobré riadiť sa heslom „dúfajte v najlepšie, pripravte sa na najhoršie“. A že pravdepodobne príde horšie nie je pesimizmus, ale neodškriepiteľný fakt, lebo väčšina dobrých kníh bola odmietnutá niekoľkými vydavateľstvami, kým ich konečne nejaké vydalo a stali sa známymi.
Ale napriek tomu, že sa dá utešovať príkladom Rowlingovej a spol., vieme (ak s tým máme skúsenosť) alebo aspoň tušíme, že každá záporná odpoveď je zdrvujúca. A toto zdrvenie sa môže ešte prehĺbiť tým, že ochromení zármutkom nebudete hneď vedieť, čo vyskúšať ďalej, a teda po toľkom márnom čakaní zabijete ďalší čas. Preto sa pripravte vopred. Prichystajte si kontaktné údaje a sprievodné listy na ďalších vydavateľov, na ktorých vyrazíte v momente, keď vám príde odmietnutie alebo po premlčanej dobe (ktorej dĺžku je dobré uviesť do sprievodného listu, aby ste boli úplne féroví). Nech po toľkom čakaní nestratíte zbytočne ani jeden ďalší deň.
Tento článok je z kategórie
Viac podobných článkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
Ehm, no ja na svojej stránke označujem za tipy a triky niečo iné – napríklad ako správne nadpojiť viazaný náramok či vyrobiť slamený veniec.
Ale tej tematickej vatovitosti nerozumiem. Podľa mňa je toto dosť dôležitá téma, o to viac, že sa ňou nikto (pokiaľ viem) nezaoberá. Naživo som sa síce stretla len raz s tým, ako odo mňa autorka úpenlivo žiadala radu, ako sa z toho čakania nezblázniť. Ale predpokladám, že každý autor na svoje dietko aspoň občas myslí a že väčšiny sa postupne zmocní nepokoj, keď týždne plynú a nič. Lebo viem, že neodpovedanie, eventuálne prineskoré odpovedanie, si vydavateľstvá nevyhradili len pre mňa.
Adhara,
túto tvoju rubriku "Tipy a triky" mám veľmi rád. Nemám k obsahu veľmi čo dodávať.
Až na jeden postreh... Tento príspevok sa mi zdá tematicky najvatovitejší. Nazval by som ho "povinná názorová jazda" alebo "nutne prítomné zlo".
Inak... Zostaň s múzou! Teším sa na ďalší príspevok.
nepochopili sme sa.
išlo mi o to aby autor ziskaval zivotne/pisatelske skusenosti. nemusi ich nutne prerabat na literaturu. velakrat ta "zivotna skusenost" trci z diela. ako priklad uvediem pojmy typu plochost/plastickost postav, logicka kompaktnost atd. alebo jednoducho aby sa nestalo to, ze v historickom diele sa objavi slovo "klaustrofobia", co je ako past do oka. a ide o to, ked si tie emocie spomenula, aby clovek vedel opisat rozne nuansy radosti(miesto napr. smutne sa radoval vie opisat pocity toho stavu)., ci sa vyhybal klišé vo vsetkych svojich podobach.
proste pri detektivkach je urcity postup ako sa riesia pripady. ak to porusim tak citatel detektivok velmi rychlo zisti to odflaknutie.
Ale pochopili. Ja viem, že si nemyslel opisovanie trebárs reálneho naháňania svorkou vlkov, ale trebárs podanie emócií. No stojím si za svojím. Za opis pocitu, ktorý som prežila, som už mala pár frflov od čitateľov, že je nerealistický, prípadne nudný – pri tých vymyslených sa mi to ešte nestalo. Pričom pri silných pozitívnych emóciách som odkázaná jedine na vymýšľanie. Hoci aj tie negatívne skutočné sa niekedy zídu – napríklad vyšetrenie na gastroenterológii mi veľmi poslúžilo pri písaní hororu. A to teraz bez srandy.
Čo sa týka klaustrofóbia, tu už trochu miešaš iný problém - nedostatočnú znalosť reálií - ale to vyrieši jedine štúdium (ktoré podľa mňa odkáže vyriešiť aj ostatné problémy vrátane plastickosti postáv, logickosti a pod.). Nikto nemôže na vlastnej koži zažiť, ako vtedy hovorili naozaj.
Dovolím si nesúhlasiť so všetkým okrem posledného odstavca. :-)
Ako to v živote chodí, to čitateľa nezaujíma – jedna z prvých právd o písaní, ktoré som najprv chápala len intuitívne a s každou ďalšou čitateľskou aj životnou skúsenosťou sa mi len potvrdzuje. Čo horšie, každá ďalšia životná skúsenosť len prehlbuje priepasť medzi literatúrou a životom, čo ma odrádza od písania literatúry, pretože nie som schopná písať veci extrémne sa priečiace mojej skúsenosti. A nie, tým nenarážam len na happyendy, ktorými v živote končí len máločo, kým v literatúre všeličo. Ono totiž v reálnom živote neexistujú ani tie situácie/zápletky/emócie, ktoré v literatúre k happyendom vedú. Už pred siedmimi rokmi som o tom písala tu.
Tie ďalšie spôsoby zlepšovania, čo si uviedol, však schvaľujem.
Čo sa týka psychického tlaku, ak sa tým myslí pretlak emócií, ten sa mi naopak ukázal byť jedinou cestou k nápaditosti a originalite. Sám osebe síce ešte veľa nedokáže, potrebuje pribrať k slovu remeslo, ale lepšie písať s tlakom bez remesla ako s remeslom bez tlaku. Lebo to druhé je len mlátením prázdnej slamy.
A posledný odstavec je vlastne to, čo som sa snažili svojím príspevkom (príspevkami) povedať.
Ten dvojpoľný systém je pekné prirovnanie.
Odporúčil by som "žiť bežný život" -
stretávať ľudí,
komunikovať,
vzdelávať sa - nasávať informácie nielen o danej problematike diela- budovať si všeobecný rozhľad, "spoznávať život"(spisovateľ nie je ten čo vie zoradiť slová, ale ten ktorý vie ako to v živote chodí),
čítať inè knihy,
učiť sa písať rôznymi technikami,
nájsť si pravdovravného kritika- najlepšie blogovať :-)
študovať gramatiku/pravopis,
...
k psychickému tlaku: čím väčší psychotlak, tým menšia nápaditosť. čím väčsia uvoľnenost tým vacsia pravdepodobnost originality/napaditosti/spracovania.
k rozpracovaniu diel: je to dobré aj kvôli odležaniu a vyplneniu časovej bubliny. Ľudia si myslia že odležanie je zbytočná strata času, ale pokiaľ človek nie je totalny idiot, dokáže sa kazdy den nieco nove naucit co dokaze dielo podstatne vylepsit. aj ked je pravda, ze clovek sa uci cely zivot. Proste nieco ako dvojpolny system - kym jedno lezi/je u kritikov, pisem druhe.